DOMINIK TATARKA - V ÚZKOSTI HĽADANIA

1942

Dominik Tatarka a jeho prvotina V úzkosti hľadania si však zaslúžia oveľa viac ako zopár zanietených recenzií a článkov na kultúrnych blogoch. Tatarkov nezameniteľný lyrizovaný štýl prózy a znamenitý slovný prejav ho predurčujú minimálne k osloveniu legenda slovenskej literatúry. Kiež by sa aj súčasná slovenská literárna moderna odklonila od jednoduchosti a (nemajte mi to za zlé) jazykového primitivizmu a vzala si za vzor tak silnú osobnosť akou Tatarka bezpochyby bol.

Dominik Tatarka sa právom radí k najvýznamnejším slovenským prozaikom 20. storočia. Bol rovnako významnou osobnosťou opozičnej a disidentskej literatúry. Študoval filozofickú fakultu na Karlovej univerzite v Prahe, neskôr na univerzite Sorbonna v Paríži, pôsobil ako profesor slovenského a francúzskeho jazyka, koncom druhej svetovej vojny sa zúčastnil Slovenského národného povstania, aktívne vystupoval proti Varšavskej zmluve a podpísal Chartu 77. Po roku 1969 mal zákaz publikovať a verejne vystupovať.

Súbor poviedok V úzkosti hľadania vznikol v roku 1942, teda v čase trvania 2. svetovej vojny, čo autora výrazne ovplyvnilo. Tak ako väčšina autorov vojnového obdobia, aj Tatarka vo svojich poviedkach analyzuje existenčné otázky človeka, ktorý stratil vo vojne ideály. V textoch je použitých  množstvo umeleckých jazykových prostriedkov, pričom autor často využíva mýty a podobenstvá. Hlavnými hrdinami príbehov sú zvyčajne osamelí jedinci trpiaci úzkosťou.

"Hodne som pil a bavil sa výborne. Veď prečo aj nie! Odkedy som poznal sprostotu ako najsolídnejší základ svojho blaha, rozhojnila sa mi radosť, ktorú neskalila ani okolnosť, že prýšti z tohto zdroja."

Celé súborné dielo pozostáva z trinástich povedok, ktoré Tatarka napísal v rozmedzí rokov 1931 - 1946. Prvú z poviedok s názvom Rozprávka o prichádzajúcej jari, iba 18 ročný Tatarka odovzdal ako mesačnú prácu počas štúdia na gymnáziu v Trenčíne. Profesorka mu ju však vrátila s tým, že nespĺňa kritéria mesačnej úlohy. Pani profesorka sa zrejme unáhlila, keď prehliadla obrovský potenciál tej mladej mysle. To čo dokázala Tatarkova 18 ročná predstavivosť vyprodukovať a pretaviť do danej poviedky, je prinajmenšom nevídané a obdivuhodné.

"Janko prestal byť vlastne viditeľný, lebo pravdepodobné nervové vlákna ho rozviedli zo sietnice po kôre mozgu a rozpustili jeho obraz. V určitom zmysle priezračný, tvoril len sotva povedomý prízvuk iných obrazov. Dalo by sa povedať: krajinka vnímaná s Jankovým prízvukom." 

Tragické je byť človekom - to je Tatarkove motto, ktorého ťažobu noblesne nesie na pleciach každá jedna poviedka. Autor postupne rozmotáva klbko existenčnej úzkosti a obratne obšíva celú knihu niťou tragédie a beznádeje. Znechutený zbytočnou smrťou všade vôkol, bičovaný ťarchou medzivojnového obdobia a zdrvený následkami druhej svetovej vojny, rozlieva Tatarka expresívne výrazové prostriedky po celej svojej knihe tak, ako vojna rozlievala litre nevinnej krvi po bezbranných lúkach a poliach.

"Šiel ďalej vtáčnik-neborák krajinou mŕtvou, vojnou spustošenou, rumoviskom a mŕtvymi pokrytou. Len vtáčnik bol a prichodilo mu zomrieť hladom a sirobou, lebo nevidel vtáčika ani človiečika. Stalo sa, že bolesťou a hrôzou zapípol priam tak žalostne ako vták."

Aj napriek expresívnosti, existenciálnej ťažobe a tragickosti, kniha nevyznieva úplne depresívne. Dopomáha tomu zrejme fakt, že druhou nosnou témou zväzku je láska. Láska - hlboký a nenahraditeľný cit ľudských bytostí, láska medzi mužom a ženou, rodičovská láska, láska duchovná, popierajúca zmyselnosť, víriaca všetky ľudské zmysly.

"Vymysleli sme si lásku, lebo potrebujeme akýsi titul, zámienku, aby sme sa jeden druhému kutali vo vnútornostiach duševných i telesných, keď príde na to. Darmo, láska sa stala neodmysliteľná pre jednu, tú prsnatú, materskú polovicu ľudského pokolenia."

Čo však Tatarku odlišuje od ostatných slovenských autorov, je najmä vycibrený literárny prejav. Hneď prvá poviedka vám doslová vyrazí dych. Tatarka brilantne ohýba slovenský jazyk, balancuje na hrane klasických a inovatívnych výrazových prostriedkov, ale hlavne prináša do literatúry vzletný, štylizovaný a kvetnatý prejav. Ako bubliny zo samého dna odliepa Tatarka metafory, opakovania, refrény, personifikácie, symboly a podobenstvá, praskajúce na hladine v lyrickú genialitu básne. Dokázal tak skĺbiť jemnosť, krásu a mystickosť básnických diel s "obyčajnou" prózou a vytvoriť dokonale fungujúcu symbiózu sna a reality.

"Na reliéfnej mape boli vyryté ulice, kanáliky rovnobežným i priečnym smerom. Cirkulovali v nich neznámi alebo známi ľudia, vzdialení ako v uzvretom krvnom obehu. Kanáliky tvorili velikánske bloky domov, duté. Dýchali ako priedušnicami z priestoru zelenými záhradami. Navrstvené boli z dutých kvádrov. Vo vedomí v každom kvádri býval človek, vybuchujúca iskra, zárod v súši."

Dominik Tatarka by sa o mesiac dožil sto rokov. Bohužiaľ sa nedožil ani novembrovej revolúcie. Jeho dielo, odkaz a genialita však s nami žije ďalej prostredníctvom jeho kníh. Ak ste od Tatarku zatiaľ žiadnu knihu nečítali, odporúčam aby ste tak urobili a pripomenuli si najvýraznejšiu slovenskú literárnu osobnosť, sujetového autora, aký sa viac už nemusí objaviť.

Najlepšie poviedky:

Rozprávka o prichádzajúcej jari

Ošiaľ

Podvojná rozprávka

Človek na diaľku

Pach

Číry chlapec Kalkalté

"Len toť pred chvíľou sa ešte milovali, i na tejto žeravej posteli sa milovali. Čo tu povedať? Nič. Čo tu rozprávať? Život uniká, spaľuje ju. Zovrie jej v dlaniach ruku. Ale treba, treba rozprávať, treba. Lapá slová ako nemý, lisuje mozog a všetky predstavy, čo v ňom má o živote a smrti, z útrpnosti k sebe a tomuto dievčaťu, bývalej svojej milej, začne si vymýšľať akýsi príbeh, málo pravdepodobný, aby seba i ju aspoň na chvíľu, pokým sú tu ešte spolu, vymanil z úzkostného povedomia, že všetko sa to končí kdesi tam, kam nás odvezú."  

HODNOTENIE: 5/5

                                                            

PREPADÁK Philip Roth - Pokorenie

Po prečítaní tejto knihy som sa popudlivo rozhodol uverejniť ďalšiu sekciu na mojom blogu nazvanú príznačne - prepadák. Budú sa v nej postupne objavovať knihy, ktoré ma nielenže nezaujali, ale sa mi vyslovene nepáčili a dal by som im hodnotenie 1 prípadne 2 body z piatich. Dúfam, že takýtcho skvostov bude čo najmenej.

Prvým adeptom na zaradenie do novozniknutej kategórie je titul Pokorenie od Philipa Rotha. Od autora mám doma iba Portnoyov komplex, avšak rozhodol som sa, že na to pôjdem tentokrát z opačnej strany a prečítam si jeho najnovší počin. Veľká chyba. 

Philip Roth rozhodne nie je žiadny béčkový autor. Má za sebou desiatky úspešných titulov, roku 1977 získal Pulitzerovu cenu za román Americké pastorále, neskôr mu bola udelená Národná medaila za umenie a cena Americkej akadémie, dva-krát získal Národnú knižnú cenu atď. Avšak ani všetky tieto ocenenia nevyvážia prázdnotu obsiahnutú v jeho poslednom románe.

Hlavnou postavou Pokorenia je slávny divadelný herec Simon Axler, ktorý sa vo veku šesťdesiatpäť rokov zničoho nič ocitne na prahu psychického zrútenia. Odrazu nie je schopný zahrať žiadnu rolu, je na výsmech, stráca reputáciu u kritikov, rovnako ako stráca svoje vlastné sebavedomie. Depresia a bezútešnosť ho pohltia natoľko, že myslí na samovraždu a rozhodne sa dobrovoľne nastúpiť na mesiac do psychiatrickej liečebne. Neskôr sa utiahne na vidiek. Navyše ho opustí manželka a tak ostáva úplne sám vo svojom vidieckom dome. Z ťažkých stavov ho nakoniec dostane Pegeen, ktorú si pamätal ako malé dievčatko a ktorú videl doslova jeden jediný krát. Pegeen po dvadsiatich rokoch zahodí svoj lesbický vzťah a rozhodne sa žiť so Simonom. Po bláznivých sexuálnych hrátkach, navyše spolu s ďalšou ženou Simona opúšťa aj Pegeen a vy sa môžte dovtípiť, čo asi tak spraví Simon. 

Netvrdím, že kniha sa číta zle, Každý priemerný čitateľ ju musí zvládnuť za dve až tri hodinky. Dôležité je, že po jej dočítaní vo vás nezostane vôbec nič. Prázdnota, presne taká istá, akou je presiaknutá celá kniha. Dej nie je ničím zaujímavý a ak sa tak aj niekomu javí, tak plytký spôsob, akým je kniha napísaná zabije aj toto zdanie. Postavy sú rovnako ploché, nedochádza k žiadnemu vývoju, možno u Simona, ale aj ten je na konci predvídateľný a každý dokáže rýchlo pochopiť ako to celé dopadne. Rovnako nerozumiem, prečo je v dnešnej dobe také moderné písať dookola o depresiách, samovraždách, lesbičkách a vulgárnom sexe. Netvrdím, že tématika hľadania samého seba a depresívne nálady v knihách sú mi cudzie, priam naopak, ale spracovanie tak chúlostivej témy si vyžaduje veľkú dávku grácie a nadhľadu u autora. Tá v diele absentuje. Tak isto mi vyslovene vadili opisy sexuálnych scén v poslednej časti knihy. Zbytočne hrotené do extrémov a vulgárne za každú cenu. Neviem či toto je spôsob akým zaujať čitateľa, no ja si to rozhodne nemyslím. 

Kvôli tomuto jednému románu na Philipa Rotha určite nezanevriem a siahnem aj po jeho ostatných vydarenejších dielach. Snáď sa ukáže, že všetky spomínané knižné ocenenia dostal zaslúžene a právom.

HARUKI MURAKAMI - NA JUH OD HRANÍC, NA ZÁPAD OD SLNKA

1992

Po Nórskom dreve druhá kniha od Murakamiho, po ktorej som siahol a druhá kniha v poradí, ktorá vo mne vyvolala silné emočné pnutie. Úprimne neviem ako to autor robí, ale každé jeho dielo vás pohltí ako zámotok svoju larvu, drtí vás, vyciciava, no zároveň plní životodarnou miazgou, až pokiaľ vás nevypľuje ako znovuzrodeného motýľa plného života, o poznanie múdrejšieho, no často pesimistickejšieho, uvedomujúceho si krutú realitu a nejasný životný údel. Aj napriek faktu, že na mňa pod ťarchou závažnosti autorových myšlienok kniha pôsobila mierne depresívne, aj napriek tomu som ju zhltol jedným sústom a nepustil z ruky, kým nebola prečítaná. Toto je jedna z Murakamiho najmocnejších zbraní - pohltiť čitateľa do svojich osídiel a nepustiť ho dovtedy, pokiaľ mu posledná bodka nedá zbohom.

Dejová línia je zosnovaná okolo hlavnej postavy menom Hadžime a troch žien, ktoré poznačili jeho život, či už viac, alebo menej deštruktívnym spôsobom. Hadžime bol jedináčik a to ho od úplného začiatku vylúčilo zo spoločnosti, ktorej podstata tkvela v japonskom kultúrnom dedičstve a kolektívnej identite. Už ako dvanásťročný teda pociťoval úzkosť, osamelosť a hľadanie kamarátstva, ktoré nakoniec našiel v dievčati menom Šimamoto. Rovnako "exkomunikovaná" zo spoločnosti, kvôli telesnému hendikepu, rovnako jedináčik. Na tomto plátne začal autor maľovať obraz priateľstva a neskôr lásky dvoch spriaznených duší.

Tak ako sa Šimamoto zjavila, tak sa aj stratila. Hadžime stretáva Izumi a stáva sa z neho stredoškolák so všetkými útrapami puberty, lásky, vzťahov a sexuality. V tejto časti autor rozohral emočné bábkové divadlo, pričom za šnúrky hlavnej postavy ťahajú neistota, strach, spaľujúca vášeň, klamstvo a rozdielny pohľad na svet. Hadžime zažíva tažké chvíle dospievania a spytuje sa, či práve žena s ktorou je vo vzťahu je jeho vyvolená a pravá. Na druhej strane práve táto žena mu poskytuje stabilitu a základný pilier túžby zažiť sexuálne dobrodružstvo, či ochutnať zakázané ovocie s inou ženou. Hadžime si je dobre vedomý toho, že nechce Izumi ublížiť, avšak zdravé rácio je potlačené pudmi, vzrušením a vášnivým sexom. Dielo je dokonané.

Hadžime odchádza do Tokia. Nezáživné štúdium, striedanie žien, neúspešné vzťahy, prázdny sex, nudný život, osamelosť, práca, ktorú nenávidí; to je skepsa a nihilizmus v podaní Murakamiho tak ťaživý, že mu nedokáže uniknúť ani sám čitateľ. Do hry však znenazdajky vstupuje náhoda, o ktorú sa Hadžime potkne. Keď vstane, má ženu Jukiko, dva prosperujúce jazzové bary, dve zdravé deti, BMW a užíva si kapitalizmus a prosperitu 80tych rokov v Japonsku. Je šťastný. Ale naozaj?

Po viac ako dvadsiatich rokoch prichádza na scénu Šimamoto a začína sa komorný príbeh o znovuobjavenej láske, osudovosti, tajomstve, strácaní a opätovnom nachádzaní. V najpôsobivejšej časti Murakami bravúrne využíva tajomnosť a eleganciu náznaku. Šimamoto sa objavuje vždy za daždivých nocí v Hadžimeho jazzovom bare, kde sme postupne svedkami opätovného osudového vzplanutia a obnovenia starej lásky. Práve vďaka Šimamoto si Hadžime uvedomuje, že celé jeho "šťastie" bola iba ilúzia, že aj napriek tomu, čo všetko vďaka náhode dosiahol, nie je spokojný sám so sebou, že sa cíti ako nastrčená hračka v rukách konzumnej spoločnosti, že mu celý čas chýbala vášeň a ozajstná láska. Šimamoto mu nikdy neprezradí viac, ako je nutné. Hadžime nevie nič o jej minulosti, netuší kde býva, netuší čo robí. Jediné, čo vie je fakt, že je ochotný vzdať sa absolútne všetkého čo má, opustiť svoj doterajší pohodlný život, opäť zradiť svoje rácio a vydať sa na cestu za svojim srdcom.

Murakamiho majstrovstvo spočíva v tom, akým spôsobom dokáže vo svojich knihách zachytiť na prvý pohľad banálne životné situácie. Prezrádza iba málo, väčšinou len to najnutnejšie, zatiaľ čo nad postavami rozprestiera opar tajomstva a náznaku, čím udržuje nekonečné napätie v čitateľovi. Na druhej strane však nastoľuje pálčivé existenčné otázky, ktoré znásobujú pochmúrne a depresívne ladenie knihy.

Naozaj ovplyvňuje všetko náhoda?
Naozaj existuje to slávne keby....... boli by sme na úplne inom mieste, úplne s niekym iným a žili úplne odlišný život?
Naozaj nie je žiaden vzťah predurčený na nekonečné trvanie?
Naozaj sa môže v našom živote objaviť osudové vzplanutie, ktoré spôsobí, že sa naše doterajšie hodnoty rozpadnú na prach?
Naozaj má v sebe človek zakódované určité paterny správania a nedokáže ich nijako zmeniť?

Obávam sa, že odpoveď na tieto otázky už budete musieť nájsť sami.


"Byla to tehdy vúbec první scéna smrti, kterou jsem v životě viděl. Do té doby jsem ještě nikdy neviděl umírat nikoho blízkeho. Nevědel jsem, jak to vypadá, když vám někdo odchází před očima. Ani jsem si vlastně pod slovem smrt nedokázal nic konkrétního představit. Jenže potom v těch chvílích pro mně znenadání dostala docela určitý tvar. Znenadání se mi rozpínala jen pár centimetrú od obličeje. Vědel jsem úplně jasně: tohle je smrt. Jako bych ji viděl, ve všech jejích podobách. I ty, i ty se jednou zařadíš mezi nás, vyprávěly mi ty podoby. Každý se nakonec začne propadat do černočerné studnice smrti, do jejího nelítostného mlčení a nekonečné samoty" 


HODNOTENIE: 5/5

HARPER LEE - NEZABÍJAJTE VTÁČIKA

1960

Nezabíjajte vtáčika je jediný publikovaný román americkej autorky Harper Lee. Po vydaní v roku 1960 sa stal z knihy okamžite bestseller. O rok neskôr bola kniha odmenená Pulitzerovou cenou a následne sfilmovaná. Kniha má doteraz status najznámejšieho a najčítanejšieho beletristického diela a referencie možno nájsť v každom zverejnenom rebríčku najvýznamnejších kníh, aké kedy vznikli.

Harper Lee sa narodila v 20. rokoch minulého storočia v štáte Alabama sužovanom rasovými predsudkami a nenávisťou. Jej úžasný pozorovací talent pomohol pretaviť tieto zážitky a autobiografické príbehy do pozoruhodnej knihy, ktorá pojednáva práve o rasových problémoch a neznášanlivosti na americkom juhu v prvej polovici minulého sotročia. 

Dej sa odohráva v malom mestečku Alabame a je vyrozprávaný ústami deväťročného dievčatka menom Scout, ktoré nám predostiera príbeh o svojom otcovi Atticovi Finchovi a bratovi Jemovi. Atticus je právnik a zároveň obhajca. Jedného dňa mu súd zverí do obhajoby černocha Toma Robinsona, ktorý je odsúdený za znásilnenie. Na tomto pozadí načrtáva autorka pohľad na vtedajšiu spoločnosť plnú predsudkov, rasovej nevraživosti, otrokárstva a utláčania čiernych obyvateľov v Amerike. Celá situácia okolo Attica Fincha vyústi až do zastrašovania jeho rodiny a do pokusu o vraždu jeho detí. Aj napriek nevine je Tom Robinson právoplatne odsúdený a zastrelený pri pokuse utiecť z väzenia.

Kniha sa číta relatívne dobre, ale treba povedať, že prvá polovica je až príliš nezáživná a nudná. Autorka dookola vykresľuje zážitky a šibalstvá Atticovich detí a ich kamaráta, vykresľuje ich vzťah k rodine, k otcovi, susedstvu atď. Avšak práve prostredníctvom týchto opisov dokonale vystihla vtedajšie pomery a rasovú nenávisť, rovnako ako psychlogizáciu a charaktery postáv. Hĺbavý a rozumný Jem na jednej strane a na strane druhej mladšia, hlúpejšia a neskúsená Scout, ktorá však vždy dokáže vycítiť na ktorú stranu sa pridať a za akým názorom stáť, aj keď mu nie celkom dobre rozumie.  Čo však knihe pomerne dosť uberá na pôsobivosti, je preklad. Spôsob vyjadrovania z roku 1968 vyznieva súčasnému čitateľovi až príliš kostrbato a strnule.

Názov titulu je paralela. Nezabíjajte drozda, ten je na svete pre radosť, nič zlé nerobí, iba nám spieva. Rovnako netreba zabíjať nevinnosť a Toma Robinsona, pretože v skutočnosti nič zlé neurobil a je nevinný. Človeka pochopíš až vtedy, keď sa dostaneš do jeho kože a vidíš svet jeho očami.

"Zastavili sme sa s Jemom a počúvali sme. Tentoraz sa šúchavé kroky s nami nezastavili. Bežali k nám a neboli to detské kroky. "Utekaj, Scout. Utekaj." Zatackala som sa: rukami som nemohla hýbať, a tak som stratila rovnováhu. "Jem, Jem, pomôž mi." Niečo na mne zhúžvilo drôtenú kostru kostýmu. Kov zaštrkotal o kov, spadla som na zem, odkotúľala som sa čo najďalej a zúfalo som sa usilovala vyprostiť zo svojho drôteného väzenia. Kdesi nablízku bolo počuť zvuky zápasu a kopance, dupot topánok. Ktosi sa skotúľal ku mne: Jem. Bleskurýchle vyskočil a ťahal ma za sebou"

HODNOTENIE: 3/5

Haiku

Kameň jazeru

Sčeril tichú hladinu

Zostali jazvy

 

 

 

Napnutá koža

Jed vniká čoraz hlbšie

Včela umiera

 

 

 

Na krídlach vážky

Nesú sa svieže tóny

Kvitnúcej jari

 

 

 

Vážky, motýle -

Všetko, čo má krídla mi

V bruchu tancuje