1992
Po Nórskom dreve druhá kniha od Murakamiho, po ktorej som siahol a druhá kniha v poradí, ktorá vo mne vyvolala silné emočné pnutie. Úprimne neviem ako to autor robí, ale každé jeho dielo vás pohltí ako zámotok svoju larvu, drtí vás, vyciciava, no zároveň plní životodarnou miazgou, až pokiaľ vás nevypľuje ako znovuzrodeného motýľa plného života, o poznanie múdrejšieho, no často pesimistickejšieho, uvedomujúceho si krutú realitu a nejasný životný údel. Aj napriek faktu, že na mňa pod ťarchou závažnosti autorových myšlienok kniha pôsobila mierne depresívne, aj napriek tomu som ju zhltol jedným sústom a nepustil z ruky, kým nebola prečítaná. Toto je jedna z Murakamiho najmocnejších zbraní - pohltiť čitateľa do svojich osídiel a nepustiť ho dovtedy, pokiaľ mu posledná bodka nedá zbohom.
Dejová línia je zosnovaná okolo hlavnej postavy menom Hadžime a troch žien, ktoré poznačili jeho život, či už viac, alebo menej deštruktívnym spôsobom. Hadžime bol jedináčik a to ho od úplného začiatku vylúčilo zo spoločnosti, ktorej podstata tkvela v japonskom kultúrnom dedičstve a kolektívnej identite. Už ako dvanásťročný teda pociťoval úzkosť, osamelosť a hľadanie kamarátstva, ktoré nakoniec našiel v dievčati menom Šimamoto. Rovnako "exkomunikovaná" zo spoločnosti, kvôli telesnému hendikepu, rovnako jedináčik. Na tomto plátne začal autor maľovať obraz priateľstva a neskôr lásky dvoch spriaznených duší.
Tak ako sa Šimamoto zjavila, tak sa aj stratila. Hadžime stretáva Izumi a stáva sa z neho stredoškolák so všetkými útrapami puberty, lásky, vzťahov a sexuality. V tejto časti autor rozohral emočné bábkové divadlo, pričom za šnúrky hlavnej postavy ťahajú neistota, strach, spaľujúca vášeň, klamstvo a rozdielny pohľad na svet. Hadžime zažíva tažké chvíle dospievania a spytuje sa, či práve žena s ktorou je vo vzťahu je jeho vyvolená a pravá. Na druhej strane práve táto žena mu poskytuje stabilitu a základný pilier túžby zažiť sexuálne dobrodružstvo, či ochutnať zakázané ovocie s inou ženou. Hadžime si je dobre vedomý toho, že nechce Izumi ublížiť, avšak zdravé rácio je potlačené pudmi, vzrušením a vášnivým sexom. Dielo je dokonané.
Hadžime odchádza do Tokia. Nezáživné štúdium, striedanie žien, neúspešné vzťahy, prázdny sex, nudný život, osamelosť, práca, ktorú nenávidí; to je skepsa a nihilizmus v podaní Murakamiho tak ťaživý, že mu nedokáže uniknúť ani sám čitateľ. Do hry však znenazdajky vstupuje náhoda, o ktorú sa Hadžime potkne. Keď vstane, má ženu Jukiko, dva prosperujúce jazzové bary, dve zdravé deti, BMW a užíva si kapitalizmus a prosperitu 80tych rokov v Japonsku. Je šťastný. Ale naozaj?
Po viac ako dvadsiatich rokoch prichádza na scénu Šimamoto a začína sa komorný príbeh o znovuobjavenej láske, osudovosti, tajomstve, strácaní a opätovnom nachádzaní. V najpôsobivejšej časti Murakami bravúrne využíva tajomnosť a eleganciu náznaku. Šimamoto sa objavuje vždy za daždivých nocí v Hadžimeho jazzovom bare, kde sme postupne svedkami opätovného osudového vzplanutia a obnovenia starej lásky. Práve vďaka Šimamoto si Hadžime uvedomuje, že celé jeho "šťastie" bola iba ilúzia, že aj napriek tomu, čo všetko vďaka náhode dosiahol, nie je spokojný sám so sebou, že sa cíti ako nastrčená hračka v rukách konzumnej spoločnosti, že mu celý čas chýbala vášeň a ozajstná láska. Šimamoto mu nikdy neprezradí viac, ako je nutné. Hadžime nevie nič o jej minulosti, netuší kde býva, netuší čo robí. Jediné, čo vie je fakt, že je ochotný vzdať sa absolútne všetkého čo má, opustiť svoj doterajší pohodlný život, opäť zradiť svoje rácio a vydať sa na cestu za svojim srdcom.
Murakamiho majstrovstvo spočíva v tom, akým spôsobom dokáže vo svojich knihách zachytiť na prvý pohľad banálne životné situácie. Prezrádza iba málo, väčšinou len to najnutnejšie, zatiaľ čo nad postavami rozprestiera opar tajomstva a náznaku, čím udržuje nekonečné napätie v čitateľovi. Na druhej strane však nastoľuje pálčivé existenčné otázky, ktoré znásobujú pochmúrne a depresívne ladenie knihy.
Naozaj ovplyvňuje všetko náhoda?
Naozaj existuje to slávne keby....... boli by sme na úplne inom mieste, úplne s niekym iným a žili úplne odlišný život?
Naozaj nie je žiaden vzťah predurčený na nekonečné trvanie?
Naozaj sa môže v našom živote objaviť osudové vzplanutie, ktoré spôsobí, že sa naše doterajšie hodnoty rozpadnú na prach?
Naozaj má v sebe človek zakódované určité paterny správania a nedokáže ich nijako zmeniť?
Obávam sa, že odpoveď na tieto otázky už budete musieť nájsť sami.
"Byla to tehdy vúbec první scéna smrti, kterou jsem v životě viděl. Do té doby jsem ještě nikdy neviděl umírat nikoho blízkeho. Nevědel jsem, jak to vypadá, když vám někdo odchází před očima. Ani jsem si vlastně pod slovem smrt nedokázal nic konkrétního představit. Jenže potom v těch chvílích pro mně znenadání dostala docela určitý tvar. Znenadání se mi rozpínala jen pár centimetrú od obličeje. Vědel jsem úplně jasně: tohle je smrt. Jako bych ji viděl, ve všech jejích podobách. I ty, i ty se jednou zařadíš mezi nás, vyprávěly mi ty podoby. Každý se nakonec začne propadat do černočerné studnice smrti, do jejího nelítostného mlčení a nekonečné samoty"
HODNOTENIE: 5/5
Dejová línia je zosnovaná okolo hlavnej postavy menom Hadžime a troch žien, ktoré poznačili jeho život, či už viac, alebo menej deštruktívnym spôsobom. Hadžime bol jedináčik a to ho od úplného začiatku vylúčilo zo spoločnosti, ktorej podstata tkvela v japonskom kultúrnom dedičstve a kolektívnej identite. Už ako dvanásťročný teda pociťoval úzkosť, osamelosť a hľadanie kamarátstva, ktoré nakoniec našiel v dievčati menom Šimamoto. Rovnako "exkomunikovaná" zo spoločnosti, kvôli telesnému hendikepu, rovnako jedináčik. Na tomto plátne začal autor maľovať obraz priateľstva a neskôr lásky dvoch spriaznených duší.
Tak ako sa Šimamoto zjavila, tak sa aj stratila. Hadžime stretáva Izumi a stáva sa z neho stredoškolák so všetkými útrapami puberty, lásky, vzťahov a sexuality. V tejto časti autor rozohral emočné bábkové divadlo, pričom za šnúrky hlavnej postavy ťahajú neistota, strach, spaľujúca vášeň, klamstvo a rozdielny pohľad na svet. Hadžime zažíva tažké chvíle dospievania a spytuje sa, či práve žena s ktorou je vo vzťahu je jeho vyvolená a pravá. Na druhej strane práve táto žena mu poskytuje stabilitu a základný pilier túžby zažiť sexuálne dobrodružstvo, či ochutnať zakázané ovocie s inou ženou. Hadžime si je dobre vedomý toho, že nechce Izumi ublížiť, avšak zdravé rácio je potlačené pudmi, vzrušením a vášnivým sexom. Dielo je dokonané.
Hadžime odchádza do Tokia. Nezáživné štúdium, striedanie žien, neúspešné vzťahy, prázdny sex, nudný život, osamelosť, práca, ktorú nenávidí; to je skepsa a nihilizmus v podaní Murakamiho tak ťaživý, že mu nedokáže uniknúť ani sám čitateľ. Do hry však znenazdajky vstupuje náhoda, o ktorú sa Hadžime potkne. Keď vstane, má ženu Jukiko, dva prosperujúce jazzové bary, dve zdravé deti, BMW a užíva si kapitalizmus a prosperitu 80tych rokov v Japonsku. Je šťastný. Ale naozaj?
Po viac ako dvadsiatich rokoch prichádza na scénu Šimamoto a začína sa komorný príbeh o znovuobjavenej láske, osudovosti, tajomstve, strácaní a opätovnom nachádzaní. V najpôsobivejšej časti Murakami bravúrne využíva tajomnosť a eleganciu náznaku. Šimamoto sa objavuje vždy za daždivých nocí v Hadžimeho jazzovom bare, kde sme postupne svedkami opätovného osudového vzplanutia a obnovenia starej lásky. Práve vďaka Šimamoto si Hadžime uvedomuje, že celé jeho "šťastie" bola iba ilúzia, že aj napriek tomu, čo všetko vďaka náhode dosiahol, nie je spokojný sám so sebou, že sa cíti ako nastrčená hračka v rukách konzumnej spoločnosti, že mu celý čas chýbala vášeň a ozajstná láska. Šimamoto mu nikdy neprezradí viac, ako je nutné. Hadžime nevie nič o jej minulosti, netuší kde býva, netuší čo robí. Jediné, čo vie je fakt, že je ochotný vzdať sa absolútne všetkého čo má, opustiť svoj doterajší pohodlný život, opäť zradiť svoje rácio a vydať sa na cestu za svojim srdcom.
Murakamiho majstrovstvo spočíva v tom, akým spôsobom dokáže vo svojich knihách zachytiť na prvý pohľad banálne životné situácie. Prezrádza iba málo, väčšinou len to najnutnejšie, zatiaľ čo nad postavami rozprestiera opar tajomstva a náznaku, čím udržuje nekonečné napätie v čitateľovi. Na druhej strane však nastoľuje pálčivé existenčné otázky, ktoré znásobujú pochmúrne a depresívne ladenie knihy.
Naozaj ovplyvňuje všetko náhoda?
Naozaj existuje to slávne keby....... boli by sme na úplne inom mieste, úplne s niekym iným a žili úplne odlišný život?
Naozaj nie je žiaden vzťah predurčený na nekonečné trvanie?
Naozaj sa môže v našom živote objaviť osudové vzplanutie, ktoré spôsobí, že sa naše doterajšie hodnoty rozpadnú na prach?
Naozaj má v sebe človek zakódované určité paterny správania a nedokáže ich nijako zmeniť?
Obávam sa, že odpoveď na tieto otázky už budete musieť nájsť sami.
"Byla to tehdy vúbec první scéna smrti, kterou jsem v životě viděl. Do té doby jsem ještě nikdy neviděl umírat nikoho blízkeho. Nevědel jsem, jak to vypadá, když vám někdo odchází před očima. Ani jsem si vlastně pod slovem smrt nedokázal nic konkrétního představit. Jenže potom v těch chvílích pro mně znenadání dostala docela určitý tvar. Znenadání se mi rozpínala jen pár centimetrú od obličeje. Vědel jsem úplně jasně: tohle je smrt. Jako bych ji viděl, ve všech jejích podobách. I ty, i ty se jednou zařadíš mezi nás, vyprávěly mi ty podoby. Každý se nakonec začne propadat do černočerné studnice smrti, do jejího nelítostného mlčení a nekonečné samoty"
HODNOTENIE: 5/5
