6. 1. 2013

PREPADÁK Philip Roth - Pokorenie

Po prečítaní tejto knihy som sa popudlivo rozhodol uverejniť ďalšiu sekciu na mojom blogu nazvanú príznačne - prepadák. Budú sa v nej postupne objavovať knihy, ktoré ma nielenže nezaujali, ale sa mi vyslovene nepáčili a dal by som im hodnotenie 1 prípadne 2 body z piatich. Dúfam, že takýtcho skvostov bude čo najmenej.

Prvým adeptom na zaradenie do novozniknutej kategórie je titul Pokorenie od Philipa Rotha. Od autora mám doma iba Portnoyov komplex, avšak rozhodol som sa, že na to pôjdem tentokrát z opačnej strany a prečítam si jeho najnovší počin. Veľká chyba. 


Philip Roth rozhodne nie je žiadny béčkový autor. Má za sebou desiatky úspešných titulov, roku 1977 získal Pulitzerovu cenu za román Americké pastorále, neskôr mu bola udelená Národná medaila za umenie a cena Americkej akadémie, dva-krát získal Národnú knižnú cenu atď. Avšak ani všetky tieto ocenenia nevyvážia prázdnotu obsiahnutú v jeho poslednom románe.


Hlavnou postavou Pokorenia je slávny divadelný herec Simon Axler, ktorý sa vo veku šesťdesiatpäť rokov zničoho nič ocitne na prahu psychického zrútenia. Odrazu nie je schopný zahrať žiadnu rolu, je na výsmech, stráca reputáciu u kritikov, rovnako ako stráca svoje vlastné sebavedomie. Depresia a bezútešnosť ho pohltia natoľko, že myslí na samovraždu a rozhodne sa dobrovoľne nastúpiť na mesiac do psychiatrickej liečebne. Neskôr sa utiahne na vidiek. Navyše ho opustí manželka a tak ostáva úplne sám vo svojom vidieckom dome. Z ťažkých stavov ho nakoniec dostane Pegeen, ktorú si pamätal ako malé dievčatko a ktorú videl doslova jeden jediný krát. Pegeen po dvadsiatich rokoch zahodí svoj lesbický vzťah a rozhodne sa žiť so Simonom. Po bláznivých sexuálnych hrátkach, navyše spolu s ďalšou ženou Simona opúšťa aj Pegeen a vy sa môžte dovtípiť, čo asi tak spraví Simon. 

Netvrdím, že kniha sa číta zle, Každý priemerný čitateľ ju musí zvládnuť za dve až tri hodinky. Dôležité je, že po jej dočítaní vo vás nezostane vôbec nič. Prázdnota, presne taká istá, akou je presiaknutá celá kniha. Dej nie je ničím zaujímavý a ak sa tak aj niekomu javí, tak plytký spôsob, akým je kniha napísaná zabije aj toto zdanie. Postavy sú rovnako ploché, nedochádza k žiadnemu vývoju, možno u Simona, ale aj ten je na konci predvídateľný a každý dokáže rýchlo pochopiť ako to celé dopadne. Rovnako nerozumiem, prečo je v dnešnej dobe také moderné písať dookola o depresiách, samovraždách, lesbičkách a vulgárnom sexe. Netvrdím, že tématika hľadania samého seba a depresívne nálady v knihách sú mi cudzie, priam naopak, ale spracovanie tak chúlostivej témy si vyžaduje veľkú dávku grácie a nadhľadu u autora. Tá v diele absentuje. Tak isto mi vyslovene vadili opisy sexuálnych scén v poslednej časti knihy. Zbytočne hrotené do extrémov a vulgárne za každú cenu. Neviem či toto je spôsob akým zaujať čitateľa, no ja si to rozhodne nemyslím. 

Kvôli tomuto jednému románu na Philipa Rotha určite nezanevriem a siahnem aj po jeho ostatných vydarenejších dielach. Snáď sa ukáže, že všetky spomínané knižné ocenenia dostal zaslúžene a právom.