1938
Ťukám do klávesnice a písmenka sa pomaly ocitajú biele na čiernom podklade tejto strany. Existujú. Aj ja ako pisateľ existujem. Aj potenciálny čitateľ tejto recenzie existuje. Tá všadeprítomná existencia, kompaktná, slabá i ťažká zapĺňa celý priestor. Moje myšlienky, to som ja, existujem, lebo myslím a preto nevládzem prestať. Aký je však dôvod ľudskej existencie? Aký je dôvod bytia každého z nás? Odpoveď na túto neľahkú otázku sa môžete pokúsiť nájsť v prvotine a jednej z najznámejších kníh Jeana-Paula Sartrea. Dopredu však ukazujem vztýčený prst a varujem vás; nebude to vôbec jednoduché.
Jean-Paul Sartre bol jedným z mnohých autorov, ktorých diela nebolo možné získať počas minulého režimu. Prikláňal sa k ľavicovému hnutiu, ostro kritizoval vpád ruských vojsk do bývalého Československa, rovnako ako americkú agresiu vo Vietname a nedostatky kapitalistickej spoločnosti, bol účastníkom hnutia odporu a aktívne vystupoval za mier a demokraciu. Navyše bol prvým spisovateľom, ktorý dobrovoľne neprevzal Nobelovu cenu za literatúru, keďže sa nechcel prikláňať na stranu západnej pravice, ktorú táto buržoázna ustanovizeň reprezentovala.
Sartre bol zároveň popredným predstaviteľom francúzskeho existencializmu a aj vďaka románu Hnus, sa mu podarilo prepašovať tento filozofický prúd do beletristickej literatúry a ponúknuť tak svoj pohľad na svet nejednému zanietenému čitateľovi. Existencializmus vznikol ako pesimistický svetonázor kladúci si otázku: ako má žiť človek, ktorý stratil liberálne ilúzie pred tvárou historických katastrof? V každodennom živote si človek nie vždy uvedomí seba ako existenciu. Na to je nevyhnutné, aby sa ocitol v hraničnej situácií, pred tvárou smrti. Ak človek objaví seba ako existenciu, prvýkrát objaví aj svoju slobodu. Slobodný človek teda nevystupuje ako vec formujúca sa okolnosťami, ale si vyberá sám seba tak, že sám seba formuje každým skutkom, každou činnosťou. Zároveň však nesie zodpovednosť za všetko čo vykonal.
Hlavnou postavou diela je Antoine Roquentin, ktorý sa usadil v malom francúzskom prímorskom mestečku, kde plánuje dokončiť výskum a akýsi literárny portrét historickej postavy z 18. storočia. No v tom sa pomaly vynára hlavná postava hnusu a zahaľuje svojim lepkavým pocitom všetko, na čo Antoine siahne. Autor vykresľuje existenčnú krízu a pocity zhnusenia hlavného hrdinu, jeho odcudzenie sa od spoločnosti, osamotenie a skľúčenosť, snahu o hľadanie samého seba a pochopenie svojho bytia ako aj neustále pocity nevoľnosti a hnusu. Paradoxom je rozpor hlavného hrdinu, ktorý síce na jednej strane analyzuje svoju vlastnú existenciu, no na strane druhej je vyrovnaný so svojim údelom, od života už nič nečaká a je teda zbavený emočných poryvov. Nausea obklopuje jeho každodennú prítomnosť, každú jednu činnosť, či záľubu a stáva sa všednou realitou dňa, na ktorú Antoine dokonale rezignoval. Sartre tak vykresľuje predovšetkým nadhľad a nezúčastnené vnímanie sveta ako opozitum k utápaniu sa v depresívnych vodách, na ktoré sme pri knihách o "hľadaní samého seba" navyknutí.
"Oprel som sa rukou o sedadlo, ale bleskovo som ju odtiahol, lebo existuje. Tá vec, na ktorej som sedel, o ktorú som sa opieral rukou, sa volá sedadlo. Zámerne ho vyrobili na tento účel, vzali kožu, pružiny, molitan a pustili sa do práce s úmyslom vytvoriť sedadlo, a keď skončili, vyšlo im tamto. Potom ho preniesli do električky, čo teraz jazdí a hrkoce s trasúcimi sa sklami, po bokoch vláči to červené čudo. Šepkal som si ako zaklínadlo; je to sedadlo. Slovo mi však uviazlo v hrdle, odmietalo sa s tou vecou stotožniť. Nuž, ostala taká istá, potiahnutá červeným plyšom, s tisíckami červených nožičiek, nehybných nožičiek trčiacich do vzduchu."
HODNOTENIE: 4/5
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára