IZBA

Sedel vzpriamene na rozheganej stoličke. Septembrové popoludňajšie slnko zalievalo celú izbu svojimi mäkkými, nie veľmi hrejivými lúčmi. Žalúziami roztrieštené stovky úzkych pásov dopadali v pravidelných obrazcoch na protiľahlú stenu. Vzduch bol chladný a jednostaj cítil, ako do izby prenikajú jeho slabé záchvevy. Pozrel na stenu. Zbadal malého pavúka, ako sa ozlomkrky rúti dole hlavou po stene prepletajúc nohami v dokonalom rytme hudby, ktorá sa valila z reproduktorov a zahaľovala celú izbu do ohlušujúcej hmly.

Neveľkú miestnosť pokrývala niekoľko milimetrová vrstva prachu, ktorá ako by pripomínala atmosféru zatuchnutých antikvariátov. Hneď za dverami vpravo hrdo vypínala prsia drevená komoda a neprestajne šteklila  susedný pracovný stôl, lesknúci sa v rovnakom starožitnom štýle. Náprotivnú stenu zdobila iba jedna papierová imitácia Dalího roztekajúceho sa času, šikovne uchytená do tenkých  drevených líšt. Tak ako hodiny, ktoré zobrazovala, presne tak sa vždy náramne vlnila, roztekala a krútila vo zvírenom prachu ustielaných perín na rozloženej dvojposteli, nemo bozkávajúcej tú istú stenu. Vedľa postele, ako sám vojak v poli, strážil haldy naskladanej bielizne dvojkrídlový šatník. Ten od postele delila práve jeho obľúbená grandiózna policová skriňa.

Napoly knižnica ukrývajúca najzaujímavejšie a najkvetnatejšie kusy notoricky známych autorov s vycibreným jazykovým štýlom, napoly výkladná skriňa čiernych vinylových dosiek rozmanitých žánrov a bizarných umelcov. Áno, práve ona skrýva jeho najkrajšie a najmilšie poklady literatúry. Každý deň pohľadom pohladí svoje milenky a pomazná sa s nimi vo vášnivom víre milostných hier. Aký si krásny Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Ten tvoj potuchnutý, no predsa tak vzrušujúci pach pivničnej stariny a zoschnutých stránok, čo jednostaj dráždi môj čuch, ten tvoj masívny formát a hrúbka čo desí, tie tvoje detsky jednoduché, hravé, akoby ceruzou načmárané ilustrácie, čo na mňa poškuľujú každým ďalším a ďalším otočením strany. Aký si nádherný Stepný Vlk, v tej hnedej imitácií kože, hoc celkom novo vydaný, no predsa nesúci si hrdú nonšalantnosť starých harcovníkov. Ó, aké ste krásne, zástupy papierových listov zviazané do nekonečného sledu strán a aké neposlušné, vy skáčuce písmenká v rozľahlom mori slov. 

Vypol revajúcu hudbu a podišiel bližšie. „Hmm. Čo si dnes dáme?“ nahlas rozmýšľal. Po pamäti poznal každý jeden skrytý kút svojej malej police rozvoja literárno-hudobného intelektu, ako ju sám výstižne nazýval. Jednako ho však prekvapilo, keď zazrel knihu, ktorú jakživ nevidel. Učupená v zadnom rade, skrytá v tôni majestátne sa týčiaceho Steinbeckovho Ovocia hnevu zo 63tieho. Nerozumel. „Ako je možné, že je tu kniha, ktorú jakživ nevidel? Kde sa tu vzala?“ V hlave sa mu rojilo tisíc otázok, no ani jedno vysvetlenie. Sadol si na zem, rovno pred svoju obľúbenú knižnicu a so zatajeným dychom a kypiacim vzrušením, naťahoval tenkú ruku za novým votrelcom. Poľahky vytiahol tri knihy na ľavej strane v prvom rade, aby sa mohol dostať ku svojej novizni, ako ju teraz v mysli narýchlo nazval. Srdce mu búšilo a na čele bolo badať prvé kvapky studeného potu. Akonáhle sa jej dotkol, pocítil závrat a prazvláštny pocit, akoby presne vedel čo kniha skrýva, no nenachádzal myšlienky, ktorými ten pocit zhmotniť. Bezmocnosť, vír v hlave, šteklenie v bruchu, to všetko ho privádzalo do stavov nervového zrútenia. Skrútený na zemi, privinul si knihu k hrudi, oprel sa chrbtom o čelo postele, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Niekoľko minút takto odpočíval, zbierajúc všetky psychické sily na dôležitý akt. Vystrel nohy, vzpriamil sa a prvý krát jeho oči spočinuli na obálke tajomnej knihy. „Aké sklamanie,“ pomyslel si. Bola čisto biela, ako zimná prikrývka najvyšších horských končiarov. Stále nervózne, no obozretne a pomaly otáčal prázdne stránky, až kým sa mu pred očami nezjavila prvá popísaná strana, akýsi zurčiaci potok malých poskakujúcich písmen. Začínala takto:

„Sedel vzpriamene na rozheganej stoličke. Septembrové popoludňajšie slnko zalievalo celú izbu svojimi mäkkými, nie veľmi hrejivými lúčmi. Žalúziami roztrieštené stovky úzkych pásov dopadali v pravidelných obrazcoch na protiľahlú stenu. Vzduch bol chladný a jednostaj cítil ako do izby prenikajú jeho slabé záchvevy. Pozrel na stenu. Zbadal malého pavúka ako sa ozlomkrky rúti dole hlavou po stene...“

TRUMAN CAPOTE - CHLADNOKRVNE

1966

16. novembra 1959 uverejnil New York Times kratučký článok o štvornásobnej vražde v americkom mestečku Holcomb v štáte Kansas. Ten natoľko upútal Trumana Capotea, že sa odhodlal spolu so svojou vernou priateľkou Harper Lee (autorka Pulitzerovou cenou ovenčeného diela "Ako zabiť vtáčka?") vycestovať do Kansasu a osobne zozbierať dostatok materiálu. Tu sa stretával s domácimi obyvateľmi a postupne odkrýval životné osudy obetí, rovnako ako osudy neskorších vrahov. Truman dorazil do Kansasu ako novinár, no prípad ho totálne pohltil a uvedomil si, že dôsledky a psychológia tohto činu nabádajú k rozsiahlejšiemu spracovaniu akým je jednoduchý novinový článok. Ďalším z dôvodov bolo stretnutie s jedným z vrahov Perrym Smithom. Autor nakoniec strávil štyri roky písaním románu, ktorý sám nazýva "non-fiction" čiže nevymyslený román. Dielo sa vlastne stalo vrcholom jeho tvorby a prinieslo mu nemalý zisk či slávu.

Na začiatku knihy sa stretávame s Herbom Clutterom, zanieteným metodistom, rešpektovaným mužom a úspešným farmárom, jeho psychicky chorou ženou Bonnie a ich dcérou Nancy a synom Kenyonom. Autor v tejto časti čitateľa faktograficky zoznamuje s tamojším krajom, jeho obyvateľmi, zvyklosťami a ustáleným kolobehom. Robí to však s absolútnou precíznosťou a dôrazom na každý jeden detail. Rovnako sa na scénu dostáva dvojica bývalých trestancov - Perry Smith a Richard "Dick" Hickock. Stret usporiadanej rodiny a dvoch grázlov končí beštiálnov vraždou, po ktorej zostávajú štyria mŕtvi členovia Clutterovcov.

Vrahovia sú čoskoro dolapení vďaka výpovedi Dickovho bývalého spoluväzňa Floyda Wellsa. Po súdnom pojednávaní porota vyriekne verdikt: smrť. Poprava je mnoho-krát odložená a prípad sa naďalej otvára a vlečie niekoľko rokov. 14. apríla 1965 sú však obaja páchatelia popravení.  

Chaldnokrvne vôbec nemožno nazvať klasickou detektívkou pri ktorej sa čitateľ až dokonca snaží odhaliť vraha. V tomto diele sa totiž autor pokúša odhaliť niečo úplne iné. A to práve pohnútky, ktoré viedli vrahov k takému ohavnému činu. Aké zdesenie vyvolal v dovtedy kľudnom, malom, starosvetskom mestečku. Prečo absolvovali Perry a Dick 1500 kilometrov do Holcombu a zabili bez akéhokoľvek súcitu štvorčlennú rodinu.

Autor ponúka do detailov opísané scenérie prípadu vraždy na strane jednej a rozsiahlu psychologizáciu vnútorných pohnútkov vrahov na strane druhej. 

Ak sa chcete dozvedieť ešte viac ako ponúka kniha, odporúčam film Capote od Benetta Millera. Samotného autora stvárnil brilantný Philip Seymour Hoffman.

"Městečko Holcomb leží vysoko na pšeničních pláních v západním Kansasu, v tom osamělém kraji, kterému ostatní Kansasané říkají "Na výstrkově". Asi sto kilometrú na východ od Coloradské hranice má venkov, díky tvrdé modré obloze a vzduchu čistému jako na poušti, jakousi atmosféru, která spíš připomíná Daleký západ než Středozápad. Místní přízvuk se ježí prérijní nosovkou, huhňavou výslovností kovbojú, a většina mužú tu také nosí úzke texasky, stetson a boty na vysokém podpatku, s úzkou špicí. Krajina je plochá a výhledy rozlehlé, až to budí úžas; koně, stáda dobytka a bíle hrozny elevátorú na obilí, tyčící se púvabně jako řecké chrámy, je vidět dávno předtím, než k nim cestovatel dorazí."

HODNOTENIE: 4/5

KNIŽNÝ TIP William Faulkner - Kmíni

Posledný román Williama Faulknera, nositeľa Nobelovej ceny a dvojnásobného nositeľa Pulitzerovej ceny, pričom jedna z nich mu bola udelená posmrtne práve za toto dielo. Rozpráva retrospektívny príbeh odohrávajúci sa v roku 1905 o 11-ročnom chlapcovi menom Lucius Priest, o jeho dvoch starších priateľoch Boonovi a Nedovi, ukradnutom aute, expedícií z Jeffersonu do Memphisu a bizarných konských dostihoch. Knihá plná vtipných pasáží, humoru a šťavnatého jazyka.

HERMANN HESSE - SIDDHÁRTHA

1922

Máloktorá kniha dokáže čitateľa zasiahnuť s presnosťou otráveného šípu práve tak ako sa to Hermannovi Hessemu svojimi dielami takmer vždy podarí. Presne ako po dočítaní jedinečného Stepného vlka, presne tak vás bude Siddhártov jed sprevádzať ešte niekoľko dní a napĺňať pocitmi osviežujúceho intelektuálneho kúpeľa.

Siddhártha je krátky príbeh s podtitulom indická báseň. Opäť sa stretávame s Hesseho obľúbeným motívom hľadania pravdy a zmyslu života. Tentokrát však spomínaný aspekt prevyšuje najmä hľadanie duchovnej obrody či spirituálnej identity. Celá kniha sa nesie v duchu východnej filozofie a náboženstva ku ktorému sám autor inklinoval a je inšpirovaná svätými knihami Hinduizmu, Buddhizmu a Bhagavad Gitou, manuskriptom, ktorý je základom učenia Krišnu. Už samotný názov Siddhártha znamenajúci "ten kto našiel zmysel života" v sebe nesie skrytý odkaz na Buddhu, ktorého vlastné meno bolo Siddhártha Guatama. Knihu možno vnímať ako pomyselnú vstupnú bránu do východnej filozofie zaodetú plášťom dojemného príbehu hlavného hrdinu.

Ten na ceste k osvieteniu zažíva askézu, bohatstvo a vášnivý život aby sa vrátil opäť k askéze a pochopil, že každý jeden deň, každý jeden zážitok a všetko čo sa mu prihodilo počas svojho života mu pomohlo porozumieť a nadobudnúť životnú skúsenosť. Neodsúdil teda priamo konzumný život a jeho povrchnosť, pretože pochopil, že nie náuka činí človeka múdrym, ale práve empirické zažité skúsenosti sú tým pravým učením a cestou k duchovnému osvieteniu.

"Opak každé pravdy je stejně pravdivý! Totiž tak: Pravdu je možné vyslovit a odít slovy jenom tehdy, je-li jednostranná. Jednostranné je všechno, co múže být myšlenkami myšleno a slovy řečeno, to všechno je jednostranné, vše polovičaté, všechno postrádá celistvost, zaokruhlenost, jednotu. Když vznešený Gautama učil a mluvil o světě, musel jej rozdělit na sansáru a nirvánu, na klam a pravdu, na utrpení a vykoupení. Nelze jinak, není žádne jiné cesty pro toho, kdo chce učit. Ale svět sám, jsoucno kolem nás a v nás není jednostranné."

HODNOTENIE: 4,5/5

VLADIMIR NABOKOV - LOLITA

1955

Majstrovské dielo. Najznámejší a najkontroverznejší román, pôvodom ruského autora žijúceho väčšinu života v Amerike a zanieteného entomológa Vladimira Nabokova, ktorý po svojom vydaní v Amerike v roku 1955 vyvolal značný rozruch a spôsobil to, že kniha bola dlhý čas zakázaná. Pri prvotnom hľadaní vydavateľa Nabokov šokoval každého jedného z nich do takej miery, že to ani on sám neočakával. Knihu zrejme väčšina vydavateľstiev považovala za nemravnú ba až pornografickú, čo bolo hlavným dôvodom ich odmietnutia. Úvod knihy samozrejme k takémuto uvažovaniu nabáda, no v samotnom diele sa nenachádza žiadna obscénna, či vulgárna scéna, preto je zrejmé, že vydavatelia sa skôr báli danej témy, ktorá ešte ani v dnešnej tak "vyspelej" a modernej spoločnosti nie je košer. Veď ako by aj mohla keď je reč o mužovi v stredných rokoch a jeho bezbrehej, patologickej, psychicky narušenej a v neposlednom rade pedofilnej láske a túžbe po dvanásťročných "nymfičkách." 

Kniha je však aj napriek šteklivej téme znamenitým estetickým zážitkom. Nabokov svojim šťavnatým, miestami humorným umeleckým štýlom, s bravúrou vyjadril tú zhubnú zvedavosť, nekonečnú túžbu, hlbokú nehu, slepý obdiv, vrcholnú extázu a bezodnú lásku psychicky chorej a v samom vnútri roztrieštenej bytosti, k svojmu milovanému idolu. Autor v knihe teda dokonale rozozvučil orchester všetkých temných zákutí ľudskej psychiky a nastolil otázku či je vôbec možné prekonať svoje vnútro a svoje rozorvané srdce aj keď si je človek vedomý konania popierajúceho dobré mravy, či všeobecnú rovinu morálky. Dielo zároveň ale obsahuje jasne štrukturovanú dejovú líniu, v ktorej sa môže čitateľ pri všetkých tých túžbou blčiacich opisoch jednako stratiť, tak ako sa často stráca v hlbinách duše hlavnej postavy.

"Lolita, svetlo môjho života, oheň môjho lona. Môj hriech, moja duša. Lo-li-ta - konček jazyka poskočí po troch schodíkoch zvrchu z podnebia a na treťom zľahka klopne o zuby. Lo. Li. Ta. Ráno, stojac v jednej ponožke, bez dvoch centimetrov meter päťdesiat, to bola Lo, jednoducho Lo. V dlhých nohaviciach Lola. V škole Dolly. Pri podpise na úradných formulároch Dolores. A v mojom náručí vždy a všade Lolita. Mala predchodkyňu? Pravdaže mala, ako inak. Lolita by azda ani nebola jestvovala, keby som sa raz v lete nebol prvý raz zaľúbil do istého dievčatka. V prímorskej ríši. A kedy to bolo? Približne toľko rokov pred narodením Lolity, koľko som mal toho leta. U vraha vždy rátajte s kvetnatým štýlom. Dámy a páni porotcovia, dôkazom číslo jeden je to, čo tak závideli serafovia - nevidomí, prostomyseľní, urodzenokrídli serafovia. Pokochajte sa tou tŕnistou spleťou."

HODNOTENIE: 4/5