DOMINIK TATARKA - V ÚZKOSTI HĽADANIA

1942

Dominik Tatarka a jeho prvotina V úzkosti hľadania si však zaslúžia oveľa viac ako zopár zanietených recenzií a článkov na kultúrnych blogoch. Tatarkov nezameniteľný lyrizovaný štýl prózy a znamenitý slovný prejav ho predurčujú minimálne k osloveniu legenda slovenskej literatúry. Kiež by sa aj súčasná slovenská literárna moderna odklonila od jednoduchosti a (nemajte mi to za zlé) jazykového primitivizmu a vzala si za vzor tak silnú osobnosť akou Tatarka bezpochyby bol.

Dominik Tatarka sa právom radí k najvýznamnejším slovenským prozaikom 20. storočia. Bol rovnako významnou osobnosťou opozičnej a disidentskej literatúry. Študoval filozofickú fakultu na Karlovej univerzite v Prahe, neskôr na univerzite Sorbonna v Paríži, pôsobil ako profesor slovenského a francúzskeho jazyka, koncom druhej svetovej vojny sa zúčastnil Slovenského národného povstania, aktívne vystupoval proti Varšavskej zmluve a podpísal Chartu 77. Po roku 1969 mal zákaz publikovať a verejne vystupovať.

Súbor poviedok V úzkosti hľadania vznikol v roku 1942, teda v čase trvania 2. svetovej vojny, čo autora výrazne ovplyvnilo. Tak ako väčšina autorov vojnového obdobia, aj Tatarka vo svojich poviedkach analyzuje existenčné otázky človeka, ktorý stratil vo vojne ideály. V textoch je použitých  množstvo umeleckých jazykových prostriedkov, pričom autor často využíva mýty a podobenstvá. Hlavnými hrdinami príbehov sú zvyčajne osamelí jedinci trpiaci úzkosťou.

"Hodne som pil a bavil sa výborne. Veď prečo aj nie! Odkedy som poznal sprostotu ako najsolídnejší základ svojho blaha, rozhojnila sa mi radosť, ktorú neskalila ani okolnosť, že prýšti z tohto zdroja."

Celé súborné dielo pozostáva z trinástich povedok, ktoré Tatarka napísal v rozmedzí rokov 1931 - 1946. Prvú z poviedok s názvom Rozprávka o prichádzajúcej jari, iba 18 ročný Tatarka odovzdal ako mesačnú prácu počas štúdia na gymnáziu v Trenčíne. Profesorka mu ju však vrátila s tým, že nespĺňa kritéria mesačnej úlohy. Pani profesorka sa zrejme unáhlila, keď prehliadla obrovský potenciál tej mladej mysle. To čo dokázala Tatarkova 18 ročná predstavivosť vyprodukovať a pretaviť do danej poviedky, je prinajmenšom nevídané a obdivuhodné.

"Janko prestal byť vlastne viditeľný, lebo pravdepodobné nervové vlákna ho rozviedli zo sietnice po kôre mozgu a rozpustili jeho obraz. V určitom zmysle priezračný, tvoril len sotva povedomý prízvuk iných obrazov. Dalo by sa povedať: krajinka vnímaná s Jankovým prízvukom." 

Tragické je byť človekom - to je Tatarkove motto, ktorého ťažobu noblesne nesie na pleciach každá jedna poviedka. Autor postupne rozmotáva klbko existenčnej úzkosti a obratne obšíva celú knihu niťou tragédie a beznádeje. Znechutený zbytočnou smrťou všade vôkol, bičovaný ťarchou medzivojnového obdobia a zdrvený následkami druhej svetovej vojny, rozlieva Tatarka expresívne výrazové prostriedky po celej svojej knihe tak, ako vojna rozlievala litre nevinnej krvi po bezbranných lúkach a poliach.

"Šiel ďalej vtáčnik-neborák krajinou mŕtvou, vojnou spustošenou, rumoviskom a mŕtvymi pokrytou. Len vtáčnik bol a prichodilo mu zomrieť hladom a sirobou, lebo nevidel vtáčika ani človiečika. Stalo sa, že bolesťou a hrôzou zapípol priam tak žalostne ako vták."

Aj napriek expresívnosti, existenciálnej ťažobe a tragickosti, kniha nevyznieva úplne depresívne. Dopomáha tomu zrejme fakt, že druhou nosnou témou zväzku je láska. Láska - hlboký a nenahraditeľný cit ľudských bytostí, láska medzi mužom a ženou, rodičovská láska, láska duchovná, popierajúca zmyselnosť, víriaca všetky ľudské zmysly.

"Vymysleli sme si lásku, lebo potrebujeme akýsi titul, zámienku, aby sme sa jeden druhému kutali vo vnútornostiach duševných i telesných, keď príde na to. Darmo, láska sa stala neodmysliteľná pre jednu, tú prsnatú, materskú polovicu ľudského pokolenia."

Čo však Tatarku odlišuje od ostatných slovenských autorov, je najmä vycibrený literárny prejav. Hneď prvá poviedka vám doslová vyrazí dych. Tatarka brilantne ohýba slovenský jazyk, balancuje na hrane klasických a inovatívnych výrazových prostriedkov, ale hlavne prináša do literatúry vzletný, štylizovaný a kvetnatý prejav. Ako bubliny zo samého dna odliepa Tatarka metafory, opakovania, refrény, personifikácie, symboly a podobenstvá, praskajúce na hladine v lyrickú genialitu básne. Dokázal tak skĺbiť jemnosť, krásu a mystickosť básnických diel s "obyčajnou" prózou a vytvoriť dokonale fungujúcu symbiózu sna a reality.

"Na reliéfnej mape boli vyryté ulice, kanáliky rovnobežným i priečnym smerom. Cirkulovali v nich neznámi alebo známi ľudia, vzdialení ako v uzvretom krvnom obehu. Kanáliky tvorili velikánske bloky domov, duté. Dýchali ako priedušnicami z priestoru zelenými záhradami. Navrstvené boli z dutých kvádrov. Vo vedomí v každom kvádri býval človek, vybuchujúca iskra, zárod v súši."

Dominik Tatarka by sa o mesiac dožil sto rokov. Bohužiaľ sa nedožil ani novembrovej revolúcie. Jeho dielo, odkaz a genialita však s nami žije ďalej prostredníctvom jeho kníh. Ak ste od Tatarku zatiaľ žiadnu knihu nečítali, odporúčam aby ste tak urobili a pripomenuli si najvýraznejšiu slovenskú literárnu osobnosť, sujetového autora, aký sa viac už nemusí objaviť.

Najlepšie poviedky:

Rozprávka o prichádzajúcej jari

Ošiaľ

Podvojná rozprávka

Človek na diaľku

Pach

Číry chlapec Kalkalté

"Len toť pred chvíľou sa ešte milovali, i na tejto žeravej posteli sa milovali. Čo tu povedať? Nič. Čo tu rozprávať? Život uniká, spaľuje ju. Zovrie jej v dlaniach ruku. Ale treba, treba rozprávať, treba. Lapá slová ako nemý, lisuje mozog a všetky predstavy, čo v ňom má o živote a smrti, z útrpnosti k sebe a tomuto dievčaťu, bývalej svojej milej, začne si vymýšľať akýsi príbeh, málo pravdepodobný, aby seba i ju aspoň na chvíľu, pokým sú tu ešte spolu, vymanil z úzkostného povedomia, že všetko sa to končí kdesi tam, kam nás odvezú."  

HODNOTENIE: 5/5

                                                            

PREPADÁK Philip Roth - Pokorenie

Po prečítaní tejto knihy som sa popudlivo rozhodol uverejniť ďalšiu sekciu na mojom blogu nazvanú príznačne - prepadák. Budú sa v nej postupne objavovať knihy, ktoré ma nielenže nezaujali, ale sa mi vyslovene nepáčili a dal by som im hodnotenie 1 prípadne 2 body z piatich. Dúfam, že takýtcho skvostov bude čo najmenej.

Prvým adeptom na zaradenie do novozniknutej kategórie je titul Pokorenie od Philipa Rotha. Od autora mám doma iba Portnoyov komplex, avšak rozhodol som sa, že na to pôjdem tentokrát z opačnej strany a prečítam si jeho najnovší počin. Veľká chyba. 

Philip Roth rozhodne nie je žiadny béčkový autor. Má za sebou desiatky úspešných titulov, roku 1977 získal Pulitzerovu cenu za román Americké pastorále, neskôr mu bola udelená Národná medaila za umenie a cena Americkej akadémie, dva-krát získal Národnú knižnú cenu atď. Avšak ani všetky tieto ocenenia nevyvážia prázdnotu obsiahnutú v jeho poslednom románe.

Hlavnou postavou Pokorenia je slávny divadelný herec Simon Axler, ktorý sa vo veku šesťdesiatpäť rokov zničoho nič ocitne na prahu psychického zrútenia. Odrazu nie je schopný zahrať žiadnu rolu, je na výsmech, stráca reputáciu u kritikov, rovnako ako stráca svoje vlastné sebavedomie. Depresia a bezútešnosť ho pohltia natoľko, že myslí na samovraždu a rozhodne sa dobrovoľne nastúpiť na mesiac do psychiatrickej liečebne. Neskôr sa utiahne na vidiek. Navyše ho opustí manželka a tak ostáva úplne sám vo svojom vidieckom dome. Z ťažkých stavov ho nakoniec dostane Pegeen, ktorú si pamätal ako malé dievčatko a ktorú videl doslova jeden jediný krát. Pegeen po dvadsiatich rokoch zahodí svoj lesbický vzťah a rozhodne sa žiť so Simonom. Po bláznivých sexuálnych hrátkach, navyše spolu s ďalšou ženou Simona opúšťa aj Pegeen a vy sa môžte dovtípiť, čo asi tak spraví Simon. 

Netvrdím, že kniha sa číta zle, Každý priemerný čitateľ ju musí zvládnuť za dve až tri hodinky. Dôležité je, že po jej dočítaní vo vás nezostane vôbec nič. Prázdnota, presne taká istá, akou je presiaknutá celá kniha. Dej nie je ničím zaujímavý a ak sa tak aj niekomu javí, tak plytký spôsob, akým je kniha napísaná zabije aj toto zdanie. Postavy sú rovnako ploché, nedochádza k žiadnemu vývoju, možno u Simona, ale aj ten je na konci predvídateľný a každý dokáže rýchlo pochopiť ako to celé dopadne. Rovnako nerozumiem, prečo je v dnešnej dobe také moderné písať dookola o depresiách, samovraždách, lesbičkách a vulgárnom sexe. Netvrdím, že tématika hľadania samého seba a depresívne nálady v knihách sú mi cudzie, priam naopak, ale spracovanie tak chúlostivej témy si vyžaduje veľkú dávku grácie a nadhľadu u autora. Tá v diele absentuje. Tak isto mi vyslovene vadili opisy sexuálnych scén v poslednej časti knihy. Zbytočne hrotené do extrémov a vulgárne za každú cenu. Neviem či toto je spôsob akým zaujať čitateľa, no ja si to rozhodne nemyslím. 

Kvôli tomuto jednému románu na Philipa Rotha určite nezanevriem a siahnem aj po jeho ostatných vydarenejších dielach. Snáď sa ukáže, že všetky spomínané knižné ocenenia dostal zaslúžene a právom.

HARUKI MURAKAMI - NA JUH OD HRANÍC, NA ZÁPAD OD SLNKA

1992

Po Nórskom dreve druhá kniha od Murakamiho, po ktorej som siahol a druhá kniha v poradí, ktorá vo mne vyvolala silné emočné pnutie. Úprimne neviem ako to autor robí, ale každé jeho dielo vás pohltí ako zámotok svoju larvu, drtí vás, vyciciava, no zároveň plní životodarnou miazgou, až pokiaľ vás nevypľuje ako znovuzrodeného motýľa plného života, o poznanie múdrejšieho, no často pesimistickejšieho, uvedomujúceho si krutú realitu a nejasný životný údel. Aj napriek faktu, že na mňa pod ťarchou závažnosti autorových myšlienok kniha pôsobila mierne depresívne, aj napriek tomu som ju zhltol jedným sústom a nepustil z ruky, kým nebola prečítaná. Toto je jedna z Murakamiho najmocnejších zbraní - pohltiť čitateľa do svojich osídiel a nepustiť ho dovtedy, pokiaľ mu posledná bodka nedá zbohom.

Dejová línia je zosnovaná okolo hlavnej postavy menom Hadžime a troch žien, ktoré poznačili jeho život, či už viac, alebo menej deštruktívnym spôsobom. Hadžime bol jedináčik a to ho od úplného začiatku vylúčilo zo spoločnosti, ktorej podstata tkvela v japonskom kultúrnom dedičstve a kolektívnej identite. Už ako dvanásťročný teda pociťoval úzkosť, osamelosť a hľadanie kamarátstva, ktoré nakoniec našiel v dievčati menom Šimamoto. Rovnako "exkomunikovaná" zo spoločnosti, kvôli telesnému hendikepu, rovnako jedináčik. Na tomto plátne začal autor maľovať obraz priateľstva a neskôr lásky dvoch spriaznených duší.

Tak ako sa Šimamoto zjavila, tak sa aj stratila. Hadžime stretáva Izumi a stáva sa z neho stredoškolák so všetkými útrapami puberty, lásky, vzťahov a sexuality. V tejto časti autor rozohral emočné bábkové divadlo, pričom za šnúrky hlavnej postavy ťahajú neistota, strach, spaľujúca vášeň, klamstvo a rozdielny pohľad na svet. Hadžime zažíva tažké chvíle dospievania a spytuje sa, či práve žena s ktorou je vo vzťahu je jeho vyvolená a pravá. Na druhej strane práve táto žena mu poskytuje stabilitu a základný pilier túžby zažiť sexuálne dobrodružstvo, či ochutnať zakázané ovocie s inou ženou. Hadžime si je dobre vedomý toho, že nechce Izumi ublížiť, avšak zdravé rácio je potlačené pudmi, vzrušením a vášnivým sexom. Dielo je dokonané.

Hadžime odchádza do Tokia. Nezáživné štúdium, striedanie žien, neúspešné vzťahy, prázdny sex, nudný život, osamelosť, práca, ktorú nenávidí; to je skepsa a nihilizmus v podaní Murakamiho tak ťaživý, že mu nedokáže uniknúť ani sám čitateľ. Do hry však znenazdajky vstupuje náhoda, o ktorú sa Hadžime potkne. Keď vstane, má ženu Jukiko, dva prosperujúce jazzové bary, dve zdravé deti, BMW a užíva si kapitalizmus a prosperitu 80tych rokov v Japonsku. Je šťastný. Ale naozaj?

Po viac ako dvadsiatich rokoch prichádza na scénu Šimamoto a začína sa komorný príbeh o znovuobjavenej láske, osudovosti, tajomstve, strácaní a opätovnom nachádzaní. V najpôsobivejšej časti Murakami bravúrne využíva tajomnosť a eleganciu náznaku. Šimamoto sa objavuje vždy za daždivých nocí v Hadžimeho jazzovom bare, kde sme postupne svedkami opätovného osudového vzplanutia a obnovenia starej lásky. Práve vďaka Šimamoto si Hadžime uvedomuje, že celé jeho "šťastie" bola iba ilúzia, že aj napriek tomu, čo všetko vďaka náhode dosiahol, nie je spokojný sám so sebou, že sa cíti ako nastrčená hračka v rukách konzumnej spoločnosti, že mu celý čas chýbala vášeň a ozajstná láska. Šimamoto mu nikdy neprezradí viac, ako je nutné. Hadžime nevie nič o jej minulosti, netuší kde býva, netuší čo robí. Jediné, čo vie je fakt, že je ochotný vzdať sa absolútne všetkého čo má, opustiť svoj doterajší pohodlný život, opäť zradiť svoje rácio a vydať sa na cestu za svojim srdcom.

Murakamiho majstrovstvo spočíva v tom, akým spôsobom dokáže vo svojich knihách zachytiť na prvý pohľad banálne životné situácie. Prezrádza iba málo, väčšinou len to najnutnejšie, zatiaľ čo nad postavami rozprestiera opar tajomstva a náznaku, čím udržuje nekonečné napätie v čitateľovi. Na druhej strane však nastoľuje pálčivé existenčné otázky, ktoré znásobujú pochmúrne a depresívne ladenie knihy.

Naozaj ovplyvňuje všetko náhoda?
Naozaj existuje to slávne keby....... boli by sme na úplne inom mieste, úplne s niekym iným a žili úplne odlišný život?
Naozaj nie je žiaden vzťah predurčený na nekonečné trvanie?
Naozaj sa môže v našom živote objaviť osudové vzplanutie, ktoré spôsobí, že sa naše doterajšie hodnoty rozpadnú na prach?
Naozaj má v sebe človek zakódované určité paterny správania a nedokáže ich nijako zmeniť?

Obávam sa, že odpoveď na tieto otázky už budete musieť nájsť sami.


"Byla to tehdy vúbec první scéna smrti, kterou jsem v životě viděl. Do té doby jsem ještě nikdy neviděl umírat nikoho blízkeho. Nevědel jsem, jak to vypadá, když vám někdo odchází před očima. Ani jsem si vlastně pod slovem smrt nedokázal nic konkrétního představit. Jenže potom v těch chvílích pro mně znenadání dostala docela určitý tvar. Znenadání se mi rozpínala jen pár centimetrú od obličeje. Vědel jsem úplně jasně: tohle je smrt. Jako bych ji viděl, ve všech jejích podobách. I ty, i ty se jednou zařadíš mezi nás, vyprávěly mi ty podoby. Každý se nakonec začne propadat do černočerné studnice smrti, do jejího nelítostného mlčení a nekonečné samoty" 


HODNOTENIE: 5/5

HARPER LEE - NEZABÍJAJTE VTÁČIKA

1960

Nezabíjajte vtáčika je jediný publikovaný román americkej autorky Harper Lee. Po vydaní v roku 1960 sa stal z knihy okamžite bestseller. O rok neskôr bola kniha odmenená Pulitzerovou cenou a následne sfilmovaná. Kniha má doteraz status najznámejšieho a najčítanejšieho beletristického diela a referencie možno nájsť v každom zverejnenom rebríčku najvýznamnejších kníh, aké kedy vznikli.

Harper Lee sa narodila v 20. rokoch minulého storočia v štáte Alabama sužovanom rasovými predsudkami a nenávisťou. Jej úžasný pozorovací talent pomohol pretaviť tieto zážitky a autobiografické príbehy do pozoruhodnej knihy, ktorá pojednáva práve o rasových problémoch a neznášanlivosti na americkom juhu v prvej polovici minulého sotročia. 

Dej sa odohráva v malom mestečku Alabame a je vyrozprávaný ústami deväťročného dievčatka menom Scout, ktoré nám predostiera príbeh o svojom otcovi Atticovi Finchovi a bratovi Jemovi. Atticus je právnik a zároveň obhajca. Jedného dňa mu súd zverí do obhajoby černocha Toma Robinsona, ktorý je odsúdený za znásilnenie. Na tomto pozadí načrtáva autorka pohľad na vtedajšiu spoločnosť plnú predsudkov, rasovej nevraživosti, otrokárstva a utláčania čiernych obyvateľov v Amerike. Celá situácia okolo Attica Fincha vyústi až do zastrašovania jeho rodiny a do pokusu o vraždu jeho detí. Aj napriek nevine je Tom Robinson právoplatne odsúdený a zastrelený pri pokuse utiecť z väzenia.

Kniha sa číta relatívne dobre, ale treba povedať, že prvá polovica je až príliš nezáživná a nudná. Autorka dookola vykresľuje zážitky a šibalstvá Atticovich detí a ich kamaráta, vykresľuje ich vzťah k rodine, k otcovi, susedstvu atď. Avšak práve prostredníctvom týchto opisov dokonale vystihla vtedajšie pomery a rasovú nenávisť, rovnako ako psychlogizáciu a charaktery postáv. Hĺbavý a rozumný Jem na jednej strane a na strane druhej mladšia, hlúpejšia a neskúsená Scout, ktorá však vždy dokáže vycítiť na ktorú stranu sa pridať a za akým názorom stáť, aj keď mu nie celkom dobre rozumie.  Čo však knihe pomerne dosť uberá na pôsobivosti, je preklad. Spôsob vyjadrovania z roku 1968 vyznieva súčasnému čitateľovi až príliš kostrbato a strnule.

Názov titulu je paralela. Nezabíjajte drozda, ten je na svete pre radosť, nič zlé nerobí, iba nám spieva. Rovnako netreba zabíjať nevinnosť a Toma Robinsona, pretože v skutočnosti nič zlé neurobil a je nevinný. Človeka pochopíš až vtedy, keď sa dostaneš do jeho kože a vidíš svet jeho očami.

"Zastavili sme sa s Jemom a počúvali sme. Tentoraz sa šúchavé kroky s nami nezastavili. Bežali k nám a neboli to detské kroky. "Utekaj, Scout. Utekaj." Zatackala som sa: rukami som nemohla hýbať, a tak som stratila rovnováhu. "Jem, Jem, pomôž mi." Niečo na mne zhúžvilo drôtenú kostru kostýmu. Kov zaštrkotal o kov, spadla som na zem, odkotúľala som sa čo najďalej a zúfalo som sa usilovala vyprostiť zo svojho drôteného väzenia. Kdesi nablízku bolo počuť zvuky zápasu a kopance, dupot topánok. Ktosi sa skotúľal ku mne: Jem. Bleskurýchle vyskočil a ťahal ma za sebou"

HODNOTENIE: 3/5

Haiku

Kameň jazeru

Sčeril tichú hladinu

Zostali jazvy

 

 

 

Napnutá koža

Jed vniká čoraz hlbšie

Včela umiera

 

 

 

Na krídlach vážky

Nesú sa svieže tóny

Kvitnúcej jari

 

 

 

Vážky, motýle -

Všetko, čo má krídla mi

V bruchu tancuje

KNIŽNÝ TIP Noam Chomsky - Čo povieme, to platí

V poradí druhá kniha rozhovorov Davida Barsamiana s Noamom Chomskym. Zatiaľ čo v predchádzajúcej časti sa tematika  sústreďovala najmä na Spojené štáty, ich imperiálne ambície a bezhraničnú propagandu, v pokračovaní rozhovorov sa dozvedáme viac o situácií na Blízkom východe. Chomsky svojim zasväteným pohľadom a detailnou syntézou faktov odhaľuje situáciu v Latinskej amerike, Libanone, pozadie útokov Spojených štátov na Irak, snahy o ovládnutie Iránu a dotýka sa aj pálčivej témy izraelsko - palestínskeho konfliktu.

KNIŽNÝ TIP Noam Chomsky - Imperiálne ambície

Noam Chomsky, "jediný užitočný americký občan", profesor lingvistiky a filozofie na MIT (Massachusettský technologický inštitút), mysliteľ, sociálny kritik ale hlavne politológ, politický disident, aktivista a brilantný analytik, mnohými označovaný ako najvýznamnejší žijúci intelektuál. Ak sa aj vy riadite heslom de omnibus debutandum, určite siahnite po Chomskeho knihe rozhovorov pod vedením Davida Barsmiana, ktoré boli uskutočnené medzi rokmi 2003 - 2005. Autor na historickom, sociologickom a politickom podklade ponúka hĺbkové analýzy imperiálnych ambícií Spojených štátov a nastoľuje otázku, ako je možné aby sa "kolíska demokracie" správala ako omnipotentný vládca celého sveta. Neopiera sa však o demagógiu, populizmus a propagandu, ale o neodškriepiteľné historické fakty.

KNIŽNÝ TIP Haruki Murakami - O čom hovorím, keď hovorím o behaní

Netradičná kniha od najvýznamnejšieho súčasného japonského autora, ktorému tento rok len o vlások unikla Nobelova cena za literatúru. Celý život je beh na dlhé trate a Murakami je nezlomný vytrvalec. Už viac ako dvadsať rokov behá 10km denne a minimálne raz za rok jeden maratón. Tiež ste našli zaľúbenie v behu a často vám chýba tá správna motivácia a výdrž? Určite siahnite po tejto knihe. Murakami v nej opisuju fzyické a psychické bolesti sužujúce vytrvalostných bežcov, rovnako ako jeho štvormesačnú prípravu na maratón v New Yorku. Na tomto pozadí však ponúka aj sebareflexie a úvahy o svojich literárnych začiatkoch a spisovateľstve ako takom. Postupne sa nám tak odhaľuje celá osobnosť Murakamiho, jeho vytrvalosť a odhodlanie ísť tvrdošijne za svojim vytúženým cieľom.

KNIŽNÝ TIP Hermann Hesse - Demian

Ďalšia skvelá Hesseho kniha balansujúca medzi dvoma prelínajúcimi sa rovinami ľudskej existencie. Na jednej strane svet plný ilúzií a sebaklamu, na strane druhej trpká realita. Práve v tejto knihe Hesse využíva poznatky z psychoanalýzy, ktorú absolvoval pod vedením Dr. Josefa Langa, nasledovníka Carla Junga a komponuje do nej autobiografické reflexie. Hlavnou postavou príbehu je Emil Sinclair, morálne čistý mešťan milujúci svojich rodičov, ktorý jedneho dňa stretáva Maxa Demiana.Ten sa stáva jeho démonom a postupne mu odhaľuje najtemnejšie zákutia vlastného ja popri zmätenom hľadaní zmyslu svojej existencie.

DAVID HERBERT LAWRENCE - MILENEC LADY CHATTERLEYOVÉ

1928

Toto kontroverzné dielo významného anglického prozaika, pisateľa poézie, divadelných hier a literárneho kritika D.H. Lawrencea, spôsobilo v čase svojho publikovania nemalý rozruch. Nemožno sa čudovať, že mnohé pasáže, ktoré dnešný čitateľ vníma skôr s úsmevom boli v časoch vtedajšej prudérnej anglickej spoločnosti považované za hriešne, obscénne a dokonca označované za pornografické. Lawrence román vydal prvýkrát v roku 1928 vo Florencii a muselo uplynúť ďalších 32 rokov aby mohla byť kniha slobodne publikovaná vo Veľkej Británií.

Vzťahy a sexuálne vášne obsiahnuté v Lawrencových knihách však neboli tým jediným. Rovnako jeho politické názory  prinášali  zlú krv a nepriateľov, oficiálne prenasledovanie, cenzúru a donútili autora stráviť polovicu života v dobrovoľnom exile. Sčasti za to určite mohla aj jeho krajne pravicová orientácia, jeho nepriateľský postoj k demokracii, liberalizmu a socializmu. A aj keď nikdy úplne neprijal myšlienky fašizmu, jeho pohnútky boli krajne extrémistické a prinajmenšom nepochopiteľné berúc do úvahy fakt, že ako syn baníka sám pochádzal z pracujúcej vrstvy.

Dej románu sa odohráva v anglickom rodinnom sídle na zámočku Wragby v 20. rokoch minulého storočia. Sídlo sa stáva útočiskom Constance Chatterleyovej a jej manžela, pochádzajúceho z vyššej vrstvy, Clifforda, ktorý po vážnom zranení vo vojne zostal od pása dole paralyzovaný a pripútaný na invalidnom vozíku. Lady Chatterlyová, frustrovaná touto skutočnosťou následne nadväzuje intímny pomer s hájnikom Oliverom Mellorsom a je rozhodnutá opustiť manžela a začať nový život. Či sa jej to napokon aj podarí autor nechal na čitateľovi, keďže kniha nemá jednoznačné vyvrcholenie a záver.

Paradoxom je, že aj napriek rozruchu, ktorý román vyvolal a mnohým opisom búrlivých sexuálnych excesov,  nie je kniha primárne zameraná na sex. Hlavným posolstvom, ktoré sa snažil autor vyrozprávať je práve vyváženosť kultu tela a ducha. Každý človek jednoducho potrebuje k životu rovnako intelektuálne rozhovory a duchovno ako aj pudové fyzické vášne. Clifford, pripútaný na invalidnom vozíčku nachádza uspokojenie v intelektuálnej stránke manželstva, partnerských zvykoch a vzájomnej súhre, v takzvanom trvalom spoločenstve. Sex vníma len ako primitívnu funkciu, na ktorej vôbec nezáleží. Lady Chatterlyová však nezdieľa manželov názor. Nad jej hlavou visí ťažoba depresie, bezútešnosti a ochabnutia z odriekania sexu. Tvrdí, že intelektuálny život je podvod a postupne stále viac a viac pociťuje, že potrebuje k životu vášnivý fyzický kontakt s milovanou osobou. Tú nachádza práve v hájnikovi Mellorsovi a postupné intímne zbližovanie vedie až k rozpadu manželstva.

Lawrencove opisy sú naturálne a expresívne, čo bolo v danej dobe neprípustné, no treba povedať, že nejde o násilne fabulované vykreslenie sexu. Je potrebné ho vnímať ako jednoznačné opozitum k intelektuálnej stránke partnerského súzvuku. Lawrence nádherne vykreslil to všadeprítomné fluidum a omamnú vôňu vzrušenia, ten počiatočný stav opojenia z neznámeho a tajné šteklivé dobrodružsvá, ktoré ďalším a ďalším dňom prerastajú do nového romantického vzťahu. Nenechajte sa však oklamať. S červenou knižnicou to nemá absolútne nič spoločné.     

"Nepamatovala se, co se s ní dálo. Jen to, že to bylo nádhernejší nad všechno pomyšlení. Jenom to. A pak byla docela tichá, docela nevědomá, ani nepostrehla jak dlouho. A on byl tiše s ní, spojen s ní v nezměrne hlubokém mlčení. O tomhle nebudou nikdy mluvit. Když si znovu začala uvědomovat vnejší svět, přivinula se mu na prsa a mumlala: "Miláčku múj! Miláčku!" A on ji mlčky objímal. A ona se mu tulila k hrudi, naprosto šťastná. Ale jeho mlčení bylo nevyzpytatelné. Jeho ruce ji držely jako květ, tak tiše  podivně. " Kde jsi?" šeptala mu. "Kde jsi? Promluv na mně! Řekni mi něco!" Něžně ji políbil a zamumlal: "Holka moje milá!"

HODNOTENIE: 4/5

KNIŽNÝ TIP John Updike - Terorista

Aj napriek faktu, že ide o jedno zo slabších a kritizovaných diel tohto veľkého autora, určite je hodné čitateľskej pozornosti. Čo Updike ubral na psychologizácií postáv a deji, pridal na opisoch, s ktorými si naozaj rozumie. Židovský výchovný poradca Jack Levy, Ahmad, syn írsko-americkej matky a egyptského otca, Joryleen Grantová, Ahmadova zvodná spolužiačka a kresťanka. Na tomto podklade autor rozpútavá zaujímavý súboj rozdielnych náboženských postojov, pričom sa zameriava najmä na Ahmada a Islám, na vnímanie sveta nevercov a konzumu jeho očami a na postupný prechod od radikalizmu k extrémizmu.

NORMAN MAILER - OSTRÍ CHLAPCI NETANCUJÚ

1984

Norman Mailer je žiarivým príkladom toho, že za genialitou osobnosti a perfektným literárnym štýlom sa vo väčšine prípadov skrýva jemne povedané psychicky nestály jedinec. Autor viac ako štyridsiatich kníh, scenárista, režisér, dôverne známy vďaka románu Nahí a mŕtvi a Katova pieseň, dvojnásobný držiteľ Pulitzera a mnohých ďalších ocenení toto tvrdenie len a len potvrdzuje. Isý čas strávil vo väzení, rovnako ako na psychiatrii, viac krát dobodal nožničkami svoju ženu, bol 6 krát ženatý a holdoval alkoholu a najmä marihuane. Práve tieto autobiografické črty je možné nájsť v diele Ostrí chlapci netancujú ktoré nepatrí medzi jeho najznámejšie a najospevovanejšie aj keď nie celkom právom. 

Kniha je totiž prepracovaným detektívnym thrillerom, ktorý nie je ošúchaný ako dookola omieľané témy súčasných tvorcov príbehov plných napätia. Nie, vôbec nejde o prílišne prešpekulovanú dejovú líniu, práve naopak, dalo by sa povedať, že je priama a dosť jednoduchá, no spôsob akým je kniha napísaná, ten tvorí inovatívnu zložku, plnú rozporov, odbočiek, ktoré nikdy nenudia a vnútorného napätia hlavného hrdinu. Čo knihu odlišuje od komerčných, primočiarych detektívok je istá dávka Mailerovej psychedélie a večne prítomný mystický opar nevedomosti zrejme spôsobený výparmi psychotropných látok a alkoholu. To dáva knihe punc originality a posúva žáner do nového teritória.

Hlavnou postavou je Tim Madden, ktorý sa 24. deň po tom, čo ho opustila žena zobudí s bolesťou hlavy a totálnym výpadkom. Z predošlej noci si nepamätá zhola nič. O to väčšie zdesenie ho čaká keď zistí, že má na ramene nové tetovanie, na sedadle auta krvavé škvrny, a v tajnej skrýši, v ktorej schováva marihuanu odseknutú ženskú hlavu. Má to však jeden háčik. Tim absolútne netuší čo sa stalo. Stal sa minulú noc vrahom alebo sa stane budúcou obeťou?

Rozuzlenie ponúka kniha plná vrážd, bizarných náhod, drogového ošiaľu a v neposlednom rade sexu. Mailerove opisy sú predostreté bez servítky a tak priamo, že čitateľ miestami neverí vlastným očiam. Tieto naturalistické opisy sú ale v konečnom dôsledku humorným oživením napätej atmosféry. V knihe dokonca nájdete kratučkú úvahu o využívaní adjektív v literatúre a prepožičaný úryvok z diel Johna Updika, ktorý, vtipne a práve za pomoci mnohých adjektív, opisuje ženské lono.

"Práve teraz, napríklad zvažujem v mysli rozdiely medzi Updikovym opisom a skutočnou dierkou, konkrétne tou, na ktorú myslím v tejto chvíli. Patrí Madeleine Falcovej, a keďže sedí vedľa mňa, stačilo by mi vystrieť pravú ruku a dotknúť sa príslušného objektu prstami. Napriek tomu radšej zostanem v jednoduchšom postavení fantazírujúceho spisovateľa. Keďže som nesmierne ctižiadostivý - ktorý začínajúci spisovateľ nie je? - pokúšam sa vyjadriť obsah jej škatuľky čo najvyberanejšími slovami a implantovať svoj malý prozaický útvar na veľkú plochu literatúry."

HODNOTENIE: 4,5/5

KNIŽNÝ TIP Franz Kafka - Premena a iné poviedky

 

Poviedková kniha najvýznamnejšieho pražského autora a jednej z najosobitejších postáv literárneho sveta 20. storočia. Obsahuje viac než štyridsať krátkych poviedok a ústrednú poviedku podľa ktorej dostala svoj názov - Premena. Metamorfóza zaujala kľúčové postavenie medzi ostatnou Kafkovou tvorbou. Hlavný hrdina Gregor Samsa sa jedného rána prebudí a zistí, že sa premenil na akýsi hmyz. Čo sa stane ďalej sa ale dozviete iba ak siahnete po tejto útlej knižke.

JO NESBO - HEADHUNTERS

2008

Musím sa priznať, knihu od tohto autora mám v rukách prvýkrát. Nie som totiž fanúšik záhadných detektívnych príbehov a thrillerov plných napätia. Jednako som však musel siahnuť po tomto diele na základe odporúčaní a recenzií kolujúcich na všemožných knižných portáloch. Presvedčil ma aj fakt, že Jo Nesbo  nie je žiaden nováčik. Má za sebou niekoľko úspešných knižných titulov, je najpredávanejším škandinávskym autorom a zároveň držiteľom mnohých významných ocenení. Headhunters bol titul tak obľúbený, že sa tohto roku dočkal aj svojho filmového spracovania.

Hlavnou postavou je Roger Brown, uznávaný nórsky lovec mozgov pracujúci v prestížnej personálnej agentúre. Má manželku, drahý dom, ale hlavne - neochvejnú povesť. Je korunovaným kráľom ríše ľudských zdrojov a jeho reputáciu navyše dokladá fakt, že má stopercentnú úspešnosť v odporúčaní klientov. Skrátka, jeho odporúčanie, rovná sa klientovo rozhodnutie. Roger však žije ešte jeden život. Je profesionálnym zlodejom umeleckých diel. Presne tých diel, ktoré sú vo vlastníctve jeho kandidátov. Na vernisáži ho manželka zoznámi s Clasom Grevem, v ktorom okamžite nájde kandidáta na vysoký mnažérsky post. Ba čo viac, dozvedá sa, že Greve vlastní stratený Rubensov obraz nevyčísliteľnej hodnoty. Je rozhodnuté. Musí ho ukradnúť. Greve je však oveľa tvrdším orieškom ako Roger pôvodne odhadoval a z lovca sa znenazdajky stáva lovná zver.

Kniha je napísaná výborne, nie je nudná, svižne plynie, čitateľ neustále očakáva ako sa príbeh vyvinie a dalo by sa povedať, že sa číta takmer sama. Rozsahovo nie je príliš dlhá a tak ju každý hádam zhltne na jeden, či dva-krát. Jediným problémom môže byť tak trošku nepomer tempa knihy. Kým začiatok je o niečo pomalší, v druhej polovici sa čitateľ dočká zbesilej jazdy na húsenkovej dráhe a za každou ďalšou zákrutou čaká zvrat. Autor mohol rovnomernejšie rozvrhnúť dejovú líniu, aby nemusel vtesnať všetky zásadné scény do tak malého priestoru.

Rovnako je to s počtom dejových zvratov. Menej je niekedy viac. Načo by Nesbo ponúkol dva, tri zvraty keď ich môže byť šesť a viac? Vďaka tomuto faktu sa z knihy stáva  honba za prefabrikovaným prekvapením za každú cenu a posúva sa z kategórie uveriteľných do roviny prudkej fantazmagórie. Nakoniec do seba všetko zapadne a dočkáme sa aj šťastného konca ale celkový dojem totálnej absurdnosti  pretrváva aj po dočítaní poslednej strany.

Miestami je dej predvídateľný a čitateľ určite rozlúšti viaceré "záhady" oveľa skôr ako sú mu predostreté autorom. Oceňujem výber prostredia a pasáže zachytávajúce pracovné pohovory a Rogerovu metódu deväťstupňového modelu výsluchu odkukaného od FBI. Celkovo samotná postava cynického Rogera so svojimi komplexami, zbabraným detstvom ale aj egocentrizmom a prefikánosťou je príjemným korením Nesbovho pokrmu.

Kto očakáva relax, príjemné, priamočiare čítanie, thriller s rýchlym spádom, množstvo zvratov a odhalení, pre toho je táto kniha nutnosť. Ten kto naopak očakáva náročné čítanie, hľadá vyžitie v hĺbavých myšlienkach a  filozofických otázkach - ruky preč.

"Zrážka dvoch vozidiel je jednoduchý fzyikálny jav. Zdanlivo o všetkom rozhoduje náhoda, no každá náhoda sa dá vysvetliť rovnicou - sila krát čas rovná sa mnohonásobná zmena rýchlosti. Dosaďte na miesto premenných náhody a získate jednoduchý, pravdivý a nemilosrdný príbeh. Hovorí aj o tom, čo sa stane, keď sa plne naložený kamión s hmotnosťou dvadsaťpäť ton, pohybujúci sa rýchlosťou osemdesiat kilometrov za hodinu, zrazí s rovnako rýchlym osobným autom s hmotnosťou tisícosemsto kilogramov."

HODNOTENIE: 3/5

KNIŽNÝ TIP Bohumil Hrabal - Ostře sledované vlaky

Vynikajúca kniha Bohumila Hrabala, na základe ktorej bol v roku 1966 natočený rovnomenný film ovenčený Oscarom v kategórií najlepší cudzojazyčný film. Príbeh Miloša Hrmu odohrávajúci sa na železničnej stanici počas posledných týždňov druhej svetovej vojny. Hrabalov hrdina sa po neúspešnej samovražde a rovnako neúspešných pokusoch o intímny vzťah stáva naozajstným mužom keď vyhodí do vzduchu nemecký vlak plný munície a zomiera. Striedanie expresívnych a hrozných výjavov s vtipnými pasážami zaobalené do Hrabalovho rukopisu robia z tejto tenučkej knižky zážitok a povinné čítanie pre každého.

JEAN-PAUL SARTRE - HNUS

1938

Ťukám do klávesnice a písmenka sa pomaly ocitajú biele na čiernom podklade tejto strany. Existujú. Aj ja ako pisateľ existujem. Aj potenciálny čitateľ tejto recenzie existuje. Tá všadeprítomná existencia, kompaktná, slabá i ťažká zapĺňa celý priestor. Moje myšlienky, to som ja, existujem, lebo myslím a preto nevládzem prestať. Aký je však dôvod ľudskej existencie? Aký je dôvod bytia každého z nás? Odpoveď na túto neľahkú otázku sa môžete pokúsiť nájsť v prvotine a jednej z najznámejších kníh Jeana-Paula Sartrea. Dopredu však ukazujem vztýčený prst a varujem vás; nebude to vôbec jednoduché. 

Jean-Paul Sartre bol jedným z mnohých autorov, ktorých diela nebolo možné získať počas minulého režimu. Prikláňal sa k ľavicovému hnutiu, ostro kritizoval vpád ruských vojsk do bývalého Československa, rovnako ako americkú agresiu vo Vietname a nedostatky kapitalistickej spoločnosti, bol účastníkom hnutia odporu a aktívne vystupoval za mier a demokraciu. Navyše bol prvým spisovateľom, ktorý dobrovoľne neprevzal Nobelovu cenu za literatúru, keďže sa nechcel prikláňať na stranu západnej pravice, ktorú táto buržoázna ustanovizeň reprezentovala.

Sartre bol zároveň popredným predstaviteľom francúzskeho existencializmu a aj vďaka románu Hnus, sa mu podarilo prepašovať tento filozofický prúd do beletristickej literatúry a ponúknuť tak svoj pohľad na svet nejednému zanietenému čitateľovi. Existencializmus vznikol ako pesimistický svetonázor kladúci si otázku: ako má žiť človek, ktorý stratil liberálne ilúzie pred tvárou historických katastrof? V každodennom živote si človek nie vždy uvedomí seba ako existenciu. Na to je nevyhnutné, aby sa ocitol v hraničnej situácií, pred tvárou smrti. Ak človek objaví seba ako existenciu, prvýkrát objaví aj svoju slobodu. Slobodný človek teda nevystupuje ako vec formujúca sa okolnosťami, ale si vyberá sám seba tak, že sám seba formuje každým skutkom, každou činnosťou. Zároveň však nesie zodpovednosť za všetko čo vykonal.

Hlavnou postavou diela je Antoine Roquentin, ktorý sa usadil v malom francúzskom prímorskom mestečku, kde plánuje dokončiť výskum a akýsi literárny portrét historickej postavy z 18. storočia. No v tom sa pomaly vynára hlavná postava hnusu a zahaľuje svojim lepkavým pocitom všetko, na čo Antoine siahne. Autor vykresľuje existenčnú krízu a pocity zhnusenia hlavného hrdinu, jeho odcudzenie sa od spoločnosti, osamotenie a skľúčenosť, snahu o hľadanie samého seba a pochopenie svojho bytia ako aj neustále pocity nevoľnosti a hnusu. Paradoxom je rozpor hlavného hrdinu, ktorý síce na jednej strane analyzuje svoju vlastnú existenciu, no na strane druhej je vyrovnaný so svojim údelom, od života už nič nečaká a je teda zbavený emočných poryvov. Nausea obklopuje jeho každodennú prítomnosť, každú jednu činnosť, či záľubu a stáva sa  všednou realitou dňa, na ktorú Antoine dokonale rezignoval. Sartre tak vykresľuje predovšetkým nadhľad a nezúčastnené vnímanie sveta ako opozitum k utápaniu sa v depresívnych vodách, na ktoré sme pri knihách o "hľadaní samého seba" navyknutí.

"Oprel som sa rukou o sedadlo, ale bleskovo som ju odtiahol, lebo existuje. Tá vec, na ktorej som sedel, o ktorú som sa opieral rukou, sa volá sedadlo. Zámerne ho vyrobili na tento účel, vzali kožu, pružiny, molitan a pustili sa do práce s úmyslom vytvoriť sedadlo, a keď skončili, vyšlo im tamto. Potom ho preniesli do električky, čo teraz jazdí a hrkoce s trasúcimi sa sklami, po bokoch vláči to červené čudo. Šepkal som si ako zaklínadlo; je to sedadlo. Slovo mi však uviazlo v hrdle, odmietalo sa s tou vecou stotožniť. Nuž, ostala taká istá, potiahnutá červeným plyšom, s tisíckami červených nožičiek, nehybných nožičiek trčiacich do vzduchu."

HODNOTENIE: 4/5

IZBA

Sedel vzpriamene na rozheganej stoličke. Septembrové popoludňajšie slnko zalievalo celú izbu svojimi mäkkými, nie veľmi hrejivými lúčmi. Žalúziami roztrieštené stovky úzkych pásov dopadali v pravidelných obrazcoch na protiľahlú stenu. Vzduch bol chladný a jednostaj cítil, ako do izby prenikajú jeho slabé záchvevy. Pozrel na stenu. Zbadal malého pavúka, ako sa ozlomkrky rúti dole hlavou po stene prepletajúc nohami v dokonalom rytme hudby, ktorá sa valila z reproduktorov a zahaľovala celú izbu do ohlušujúcej hmly.

Neveľkú miestnosť pokrývala niekoľko milimetrová vrstva prachu, ktorá ako by pripomínala atmosféru zatuchnutých antikvariátov. Hneď za dverami vpravo hrdo vypínala prsia drevená komoda a neprestajne šteklila  susedný pracovný stôl, lesknúci sa v rovnakom starožitnom štýle. Náprotivnú stenu zdobila iba jedna papierová imitácia Dalího roztekajúceho sa času, šikovne uchytená do tenkých  drevených líšt. Tak ako hodiny, ktoré zobrazovala, presne tak sa vždy náramne vlnila, roztekala a krútila vo zvírenom prachu ustielaných perín na rozloženej dvojposteli, nemo bozkávajúcej tú istú stenu. Vedľa postele, ako sám vojak v poli, strážil haldy naskladanej bielizne dvojkrídlový šatník. Ten od postele delila práve jeho obľúbená grandiózna policová skriňa.

Napoly knižnica ukrývajúca najzaujímavejšie a najkvetnatejšie kusy notoricky známych autorov s vycibreným jazykovým štýlom, napoly výkladná skriňa čiernych vinylových dosiek rozmanitých žánrov a bizarných umelcov. Áno, práve ona skrýva jeho najkrajšie a najmilšie poklady literatúry. Každý deň pohľadom pohladí svoje milenky a pomazná sa s nimi vo vášnivom víre milostných hier. Aký si krásny Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Ten tvoj potuchnutý, no predsa tak vzrušujúci pach pivničnej stariny a zoschnutých stránok, čo jednostaj dráždi môj čuch, ten tvoj masívny formát a hrúbka čo desí, tie tvoje detsky jednoduché, hravé, akoby ceruzou načmárané ilustrácie, čo na mňa poškuľujú každým ďalším a ďalším otočením strany. Aký si nádherný Stepný Vlk, v tej hnedej imitácií kože, hoc celkom novo vydaný, no predsa nesúci si hrdú nonšalantnosť starých harcovníkov. Ó, aké ste krásne, zástupy papierových listov zviazané do nekonečného sledu strán a aké neposlušné, vy skáčuce písmenká v rozľahlom mori slov. 

Vypol revajúcu hudbu a podišiel bližšie. „Hmm. Čo si dnes dáme?“ nahlas rozmýšľal. Po pamäti poznal každý jeden skrytý kút svojej malej police rozvoja literárno-hudobného intelektu, ako ju sám výstižne nazýval. Jednako ho však prekvapilo, keď zazrel knihu, ktorú jakživ nevidel. Učupená v zadnom rade, skrytá v tôni majestátne sa týčiaceho Steinbeckovho Ovocia hnevu zo 63tieho. Nerozumel. „Ako je možné, že je tu kniha, ktorú jakživ nevidel? Kde sa tu vzala?“ V hlave sa mu rojilo tisíc otázok, no ani jedno vysvetlenie. Sadol si na zem, rovno pred svoju obľúbenú knižnicu a so zatajeným dychom a kypiacim vzrušením, naťahoval tenkú ruku za novým votrelcom. Poľahky vytiahol tri knihy na ľavej strane v prvom rade, aby sa mohol dostať ku svojej novizni, ako ju teraz v mysli narýchlo nazval. Srdce mu búšilo a na čele bolo badať prvé kvapky studeného potu. Akonáhle sa jej dotkol, pocítil závrat a prazvláštny pocit, akoby presne vedel čo kniha skrýva, no nenachádzal myšlienky, ktorými ten pocit zhmotniť. Bezmocnosť, vír v hlave, šteklenie v bruchu, to všetko ho privádzalo do stavov nervového zrútenia. Skrútený na zemi, privinul si knihu k hrudi, oprel sa chrbtom o čelo postele, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Niekoľko minút takto odpočíval, zbierajúc všetky psychické sily na dôležitý akt. Vystrel nohy, vzpriamil sa a prvý krát jeho oči spočinuli na obálke tajomnej knihy. „Aké sklamanie,“ pomyslel si. Bola čisto biela, ako zimná prikrývka najvyšších horských končiarov. Stále nervózne, no obozretne a pomaly otáčal prázdne stránky, až kým sa mu pred očami nezjavila prvá popísaná strana, akýsi zurčiaci potok malých poskakujúcich písmen. Začínala takto:

„Sedel vzpriamene na rozheganej stoličke. Septembrové popoludňajšie slnko zalievalo celú izbu svojimi mäkkými, nie veľmi hrejivými lúčmi. Žalúziami roztrieštené stovky úzkych pásov dopadali v pravidelných obrazcoch na protiľahlú stenu. Vzduch bol chladný a jednostaj cítil ako do izby prenikajú jeho slabé záchvevy. Pozrel na stenu. Zbadal malého pavúka ako sa ozlomkrky rúti dole hlavou po stene...“

TRUMAN CAPOTE - CHLADNOKRVNE

1966

16. novembra 1959 uverejnil New York Times kratučký článok o štvornásobnej vražde v americkom mestečku Holcomb v štáte Kansas. Ten natoľko upútal Trumana Capotea, že sa odhodlal spolu so svojou vernou priateľkou Harper Lee (autorka Pulitzerovou cenou ovenčeného diela "Ako zabiť vtáčka?") vycestovať do Kansasu a osobne zozbierať dostatok materiálu. Tu sa stretával s domácimi obyvateľmi a postupne odkrýval životné osudy obetí, rovnako ako osudy neskorších vrahov. Truman dorazil do Kansasu ako novinár, no prípad ho totálne pohltil a uvedomil si, že dôsledky a psychológia tohto činu nabádajú k rozsiahlejšiemu spracovaniu akým je jednoduchý novinový článok. Ďalším z dôvodov bolo stretnutie s jedným z vrahov Perrym Smithom. Autor nakoniec strávil štyri roky písaním románu, ktorý sám nazýva "non-fiction" čiže nevymyslený román. Dielo sa vlastne stalo vrcholom jeho tvorby a prinieslo mu nemalý zisk či slávu.

Na začiatku knihy sa stretávame s Herbom Clutterom, zanieteným metodistom, rešpektovaným mužom a úspešným farmárom, jeho psychicky chorou ženou Bonnie a ich dcérou Nancy a synom Kenyonom. Autor v tejto časti čitateľa faktograficky zoznamuje s tamojším krajom, jeho obyvateľmi, zvyklosťami a ustáleným kolobehom. Robí to však s absolútnou precíznosťou a dôrazom na každý jeden detail. Rovnako sa na scénu dostáva dvojica bývalých trestancov - Perry Smith a Richard "Dick" Hickock. Stret usporiadanej rodiny a dvoch grázlov končí beštiálnov vraždou, po ktorej zostávajú štyria mŕtvi členovia Clutterovcov.

Vrahovia sú čoskoro dolapení vďaka výpovedi Dickovho bývalého spoluväzňa Floyda Wellsa. Po súdnom pojednávaní porota vyriekne verdikt: smrť. Poprava je mnoho-krát odložená a prípad sa naďalej otvára a vlečie niekoľko rokov. 14. apríla 1965 sú však obaja páchatelia popravení.  

Chaldnokrvne vôbec nemožno nazvať klasickou detektívkou pri ktorej sa čitateľ až dokonca snaží odhaliť vraha. V tomto diele sa totiž autor pokúša odhaliť niečo úplne iné. A to práve pohnútky, ktoré viedli vrahov k takému ohavnému činu. Aké zdesenie vyvolal v dovtedy kľudnom, malom, starosvetskom mestečku. Prečo absolvovali Perry a Dick 1500 kilometrov do Holcombu a zabili bez akéhokoľvek súcitu štvorčlennú rodinu.

Autor ponúka do detailov opísané scenérie prípadu vraždy na strane jednej a rozsiahlu psychologizáciu vnútorných pohnútkov vrahov na strane druhej. 

Ak sa chcete dozvedieť ešte viac ako ponúka kniha, odporúčam film Capote od Benetta Millera. Samotného autora stvárnil brilantný Philip Seymour Hoffman.

"Městečko Holcomb leží vysoko na pšeničních pláních v západním Kansasu, v tom osamělém kraji, kterému ostatní Kansasané říkají "Na výstrkově". Asi sto kilometrú na východ od Coloradské hranice má venkov, díky tvrdé modré obloze a vzduchu čistému jako na poušti, jakousi atmosféru, která spíš připomíná Daleký západ než Středozápad. Místní přízvuk se ježí prérijní nosovkou, huhňavou výslovností kovbojú, a většina mužú tu také nosí úzke texasky, stetson a boty na vysokém podpatku, s úzkou špicí. Krajina je plochá a výhledy rozlehlé, až to budí úžas; koně, stáda dobytka a bíle hrozny elevátorú na obilí, tyčící se púvabně jako řecké chrámy, je vidět dávno předtím, než k nim cestovatel dorazí."

HODNOTENIE: 4/5

KNIŽNÝ TIP William Faulkner - Kmíni

Posledný román Williama Faulknera, nositeľa Nobelovej ceny a dvojnásobného nositeľa Pulitzerovej ceny, pričom jedna z nich mu bola udelená posmrtne práve za toto dielo. Rozpráva retrospektívny príbeh odohrávajúci sa v roku 1905 o 11-ročnom chlapcovi menom Lucius Priest, o jeho dvoch starších priateľoch Boonovi a Nedovi, ukradnutom aute, expedícií z Jeffersonu do Memphisu a bizarných konských dostihoch. Knihá plná vtipných pasáží, humoru a šťavnatého jazyka.

HERMANN HESSE - SIDDHÁRTHA

1922

Máloktorá kniha dokáže čitateľa zasiahnuť s presnosťou otráveného šípu práve tak ako sa to Hermannovi Hessemu svojimi dielami takmer vždy podarí. Presne ako po dočítaní jedinečného Stepného vlka, presne tak vás bude Siddhártov jed sprevádzať ešte niekoľko dní a napĺňať pocitmi osviežujúceho intelektuálneho kúpeľa.

Siddhártha je krátky príbeh s podtitulom indická báseň. Opäť sa stretávame s Hesseho obľúbeným motívom hľadania pravdy a zmyslu života. Tentokrát však spomínaný aspekt prevyšuje najmä hľadanie duchovnej obrody či spirituálnej identity. Celá kniha sa nesie v duchu východnej filozofie a náboženstva ku ktorému sám autor inklinoval a je inšpirovaná svätými knihami Hinduizmu, Buddhizmu a Bhagavad Gitou, manuskriptom, ktorý je základom učenia Krišnu. Už samotný názov Siddhártha znamenajúci "ten kto našiel zmysel života" v sebe nesie skrytý odkaz na Buddhu, ktorého vlastné meno bolo Siddhártha Guatama. Knihu možno vnímať ako pomyselnú vstupnú bránu do východnej filozofie zaodetú plášťom dojemného príbehu hlavného hrdinu.

Ten na ceste k osvieteniu zažíva askézu, bohatstvo a vášnivý život aby sa vrátil opäť k askéze a pochopil, že každý jeden deň, každý jeden zážitok a všetko čo sa mu prihodilo počas svojho života mu pomohlo porozumieť a nadobudnúť životnú skúsenosť. Neodsúdil teda priamo konzumný život a jeho povrchnosť, pretože pochopil, že nie náuka činí človeka múdrym, ale práve empirické zažité skúsenosti sú tým pravým učením a cestou k duchovnému osvieteniu.

"Opak každé pravdy je stejně pravdivý! Totiž tak: Pravdu je možné vyslovit a odít slovy jenom tehdy, je-li jednostranná. Jednostranné je všechno, co múže být myšlenkami myšleno a slovy řečeno, to všechno je jednostranné, vše polovičaté, všechno postrádá celistvost, zaokruhlenost, jednotu. Když vznešený Gautama učil a mluvil o světě, musel jej rozdělit na sansáru a nirvánu, na klam a pravdu, na utrpení a vykoupení. Nelze jinak, není žádne jiné cesty pro toho, kdo chce učit. Ale svět sám, jsoucno kolem nás a v nás není jednostranné."

HODNOTENIE: 4,5/5